Podcast ŠIOV plus
Podcast ŠIOV plus sa venuje odbornému a celoživotnému vzdelávaniu, najnovším trendom na trhu práce, digitalizácii vzdelávania, kariérovému poradenstvu a inovatívnym projektom, ktoré formujú budúcnosť odborného vzdelávania na stredných školách.
- Textová verzia rozhovoru s Kateřinou Vanko a Sylviou Vereš
Ďakujeme, že počúvate ŠIOV Plus tento podcast prináša zaujímavé rozhovory
s odborníkmi a otvára dôležité témy. Venuje sa nielen odbornému a celoživotnému vzdelávaniu, ale aj najnovším trendom na trhu práce, digitalizácii vzdelávania, kariérovému poradenstvu a inovatívnym projektom, ktoré formujú budúcnosť odborného vzdelávania na stredných školách.
KK- Vitajte pri počúvaní podcastu Štátneho inštitútu odborného vzdelávania ŠIOV plus. V tejto epizóde sa budeme rozprávať o talente, o spôsobe, ako ho nájsť a pretaviť do správneho výberu strednej školy. Našou dnešnou témou je totiž Talentcentrum ako výstup Národného projektu duálne vzdelávanie a zvýšenie atraktivity a kvality odborného vzdelávania a prípravy. Talentcentrum je miesto, ktoré pomáha žiakom a rodičom objaviť talenty, pomenovať svoje silné stránky a premeniť ich na dobré rozhodnutie o budúcej profesii. V štúdiu vítam Kateřinu Vanko a Sylviu Vereš z prvého Talentcentra v Nitre. Pekný deň dámy, vitajte.
SV – Ďakujem pekne za pozvanie a tešíme sa rozhovor.
KV – Dobrý deň. Tešíme sa.
KK – Momentálne na Slovensku fungujú už tri talent centrá. Nitrianske bolo prvé, pilotné ďalšie Talentcentrum v Trnave a teraz čerstvo otvorené Talentcentrum v Žiline. Zaujíma ma, či poznáte približnú štatistiku a viete, koľko zhruba žiakov prešlo bránami prvého Talentcentra v Nitre od jeho otvorenia v roku 2020 až doteraz.
KV – Poznáme, jasné. Poznáme. Ono to vychádza na jedno Talentcentrum, keď už je teda zabehnuté, že je to približne 100 – 110 exkurzií za školský rok. V podstate týchto 110 exkurzií s tým, že je to okolo 2200 žiakov. My sme sa teda otvorili vo februári 2020, tak už je to päť rokov aj kúsok, teda ak dobre počítam, o chvíľu to bude šiesty rok. A teda vychádza to vyše 10 tisíc u nás v Nitre.
KK – Pekne.
KV – Je to pekné číslo, áno.
KK- Momentálne sú všetky Talentcentrá vybookované na dlho dopredu. Bolo to ale vždy tak, alebo si museli slovenské školy a slovenskí žiaci postupne zvykať na tento typ kariérového poradenstva a nabiehať naň?
KV – Myslím si, že na začiatku si museli zvykať, kým sa vlastne dozvedeli o nás a o tom, že také niečo vôbec existuje. Dokonca dodnes sú niektoré školy, ktoré sa prekvapia, že my vôbec existujeme a že o nás nikdy nepočuli. Čo neviem ako je možné, lebo každá škola dostane každý rok pozvánku k nám do Talentcentra bez ohľadu na to, či už u nás bola alebo nie. Ale myslím si, že prešlo pár týždňov a už sa potom školy samé ozývali, že počuli sme od našej školy vedľa, že boli u vás môžeme prísť aj my a potom už to išlo samé. Po prvom školskom roku sa hlásili samé vždy, keď je nejaká exkurzia, tak sa nahlásia, že môžeme prísť aj budúci školský rok s ďalšími ôsmakmi a deviatakmi. A už to ide takto pekne samé potom a školy máme skoro stále tie isté. Už sa len takto opakujú.
KK – A predpokladám, že nitrianske Talentcentrum ako prvé, pilotné prešliapalo tú cestičku ostatným a už teraz je to trošku aj značka Talentcentrum.
KV – Myslím si, že áno, ale tak v žilinskom kraji to nitrianske nebude také známe, lebo predsa len sme celkom ďaleko od seba, tá Žilina a Nitra. V Trnave to podľa mňa bude trošku známejšie. Takže tam si musia trošku aj oni sami vyšliapať tú svoju cestičku, ale tiež, čo som počula od kolegýň zo žilinského Talentcentra, tak tiež už veľmi rýchlo sa rozpŕchlo toto, že teda a je tam tiež Talentcentrum a už tam chodia vo veľkom žiaci.
KK – Vzorom v rámci spomínaného projektu Duálneho vzdelávania, ktorého výstupom je vlastne Talentcentrum bol model v Grazi, takže rakúsky model, z ktorého sa vychádzalo. V čom hlavne a ako veľmi sa musel tento model prispôsobiť slovenským podmienkam?
KV – Áno, v podstate vychádzame teda z toho gráckeho, ktoré je veľmi slávne a dokonca v 2019-tom získalo ocenenie v Rio de Janeiro ako najlepší projekt odbornej prípravy a vzdelávania. Takže my sme veľmi radi, že zrovna z tohto modelu vychádzame. A v podstate niečo máme spoločné, niečo iné. Muselo sa to samozrejme nejak pretaviť
na podmienky slovenského školstva a nejaké slovenské znalosti. Okrem toho, že sa museli, samozrejme, preložiť do slovenčiny dotazníky, tak sa museli vedomosti
prispôsobiť, takže otázky nemáme úplne totožné a nemáme totožné ani okruhy s tým,
že v Rakúsku to momentálne funguje tak, že to majú dokonca povinné. Každý žiak si musí Talentcentrom prejsť a keď si podáva prihlášku na strednú školu, musí doložiť výsledky z Talentcentra, aby napríklad keď sa hlási na technickú školu, videla tá škola,
či má nejaké predpoklady na tú technickú stránku. U nás to teda povinné nie je, možno jedného dňa bude, to uvidíme. Dokonca v Grazi to majú na nejakých šesť hodín denne alebo tak my to máme tak na štyri hodinky a majú tam ešte aj také rôzne prístroje nástroje, kde si žiaci môžu najmä niečo urobiť nejaký pokus alebo niečo a z toho majú tiež nejaké výsledky. My to máme len v teoretickej rovine by som povedala a máme tých dotazníkov teda trošku menej, ale myslím si, že stále je to veľmi dobre pre toho žiaka.
KK – Tak my nabiehame ešte stále, aj keď je to už päť rokov, čo sa nezdá. Ale teda to, že je to povinné v Rakúsku je asi znakom toho, že sa to osvedčilo a že to má svoje opodstatnenie.
KV – Určite a Funguje to tam už dlhodobejšie, takže si myslím, že možno sa do toho dostaneme raz aj my, ale zatiaľ to máme takto a sme radi, že je to aspoň takto.
KK – Hovorili sme o vzore o rakúskom vzore. Má nitrianske Talentcentrum ako to prvé pilotné nejaké „zlepšováky“, vychytávky, ktoré by pomohli prebrať alebo prebrali ostatné Talentcentrá na Slovensku?
KV – Všetky Talentcentrá majú napríklad spoločnú metodiku alebo takéto spoločné základné veci a každý si potom môže napríklad grafiku a podobné veci už prispôsobiť podľa seba. Ale ten základ ako taký, značka ostáva stále tá istá v každom Talentcentre. A zlepšováky? Neviem, zvykneme si skôr také nejaké možno maličkosti.
SV – Možno nejaké aktivity, ktoré vieme, že už sú zabehnuté. U nás sa osvedčili, stále sa snažíme reflektovať súčasné potreby mladých ľudí, čiže už aj na začiatku bola tá prezentácia iná, ako je teraz. Takže stále sa snažíme ísť s dobou a práve to potom posúvame aj tým našim kolegom v ďalších Talentcentrách to, čo už sa nám osvedčilo.
KK- To ste mi nahrali. Zaujíma ma, či získavate spätnú väzbu od škôl a ako s ňou ďalej pracujete.
SV – Áno, spätnú väzbu získavame tak, že žiak, keď už odchádza pred koncom našej exkurzie, tak vtedy každý jeden z nich vyplní taký anonymný dotazník, kde sú rôzne otázky, kde práve sa snažíme získať tú spätnú väzbu o tom, či sa im tie aktivity páčia, či by tam pridali niečo iné taktiež hodnotia lektora, či to bolo pre nich zaujímavé, pútavé a taktiež tam potom môžu ako keby vyjadriť svoj vlastný názor a tiež priniesť nejakú novú nejakú myšlienku alebo ideu toho, čo by sme tam mohli doplniť, takže pracujeme aj takto napríklad so spätnou väzbou.
KV – Tu väčšina otázok je teda zavretých, ale na konci, posledná otázka je otvorená, že keď nám chceš niečo odkázať, tak to prosím, napíš sem a tam práve píšu tie svoje postrehy. Takže toto je k spätnej väzbe k žiakom, ale my aj od pedagógov získavame spätnú väzbu. Snažíme sa byť s nimi v kontakte aj po exkurzii a vždy sa spýtať, ako sa im páčilo alebo či bolo niečo, s čím napríklad neboli spokojní alebo naopak teda boli spokojní. Takže spätnú väzbu k nám vypĺňajú aj pedagógovia. Väčšinou to je teda výchovný poradca, ktorý s nimi prišiel alebo triedny učiteľ väčšinou výchovný poradca a oni majú teda otázky trošku iné. Pýtame sa na žiakov, čo si oni myslia z pohľadu toho výchovného poradcu, že či tá exkurzia bola prínosná pre žiakov a taktiež sa pýtame na iné veci, napríklad logistika, či bolo v poriadku autobusová doprava, čo hovoria na vybavenie priestorov, čo hovoria na komunikáciu s nami, čo hovoria na priestory a čo hovoria na takéto iné veci, aby sme vedeli aj z tohto aspektu, ako to vnímajú oni zase z iného pohľadu. Takto máme veľmi veľa odpovedí na konci školského roka tak leto, keď zrovna máme čas a sú prázdniny, tak tú spätnú väzbu analyzujeme. A čo sa týka žiakov, keď vidíme, že niektorá aktivita sa im moc nepáčila, tak ju vymeníme za inú a keď sa im nič páčilo, tak to ponecháme alebo ešte vylepšíme alebo tam napríklad viac času strávime a čo sa týka tých pedagógov, keď vidíme napríklad že na priestoroch, by niečo chceli zmeniť alebo tak a je to v našich silách a viackrát sa to opakuje, tak samozrejme sa snažíme vyjsť v ústrety.
KK- Takže odkazujeme týmto všetkým školám, žiakom, kariérovým poradcom a všetkým, že nie sú to dotazníky pre dotazníky, ale poctivo sa vyhodnocujú sa a zaraďujú do programu Talentcentra.
KV – Áno.
KK- Ja som si tak scrollovala hlavne sociálne siete škôl a videla som, že viaceré školy si z návštevy u vás spravili tradíciu a pevnú súčasť kariérového poradenstva. Koniec koncov ste to už spomenuli, takže mi to môžete potvrdiť, že to takto je a že sa opakovane vracajú.
KV – Áno a to sme veľmi radi, keď už napríklad v septembri príde škola a potom mi zavolajú alebo napíšu a povedia, že bolo super, ako vždy, chceme prísť aj budúci rok, prosím, zapíšte si nás. Takže už sa tešíme vždy na nich, že takto k nám chodia a vždy teda ten učiteľ je taký istý a väčšinou nám napríklad povie, že naši deviataci minuloroční išli tam a tam pomohli ste im, takže také pekné, že aj od nich máme potom takú dlhodobejšiu spätnú väzbu.
SV – A práve na základe toho, že sa stále vracajú, vidíme, že to má význam to, čo práve robíme a že sa to naozaj osvedčilo a je to prínosné pre tie decká.
KK – Stalo sa vám, že prišiel aj konkrétny žiak dvakrát a vyšiel mu taký istý výsledok?
SV – Áno. Stalo sa, že prišiel aj konkrétny ten istý žiak, lebo niekedy vedia prísť aj v ôsmom ročníku a potom aj v deviatom ročníku. Nenazvala by som to, že to bol úplne nejaký diametrálne odlišný výsledok, lebo tak v podstate osobnosť a povaha, talent sa nemení, ale skôr tým, že nadobudli už za ten rok nejaké nové poznatky, nové vedomosti. Tak to sa potom ako keby tiež odrazilo aj na tom ich konkrétnom výsledku toho kvízu, ktorý robili, ale viac menej stále ostával aj ten kariérny typ istý aj tá povaha sa nemenila.
KK – Ako a v čom najmä prebieha spolupráca troch aktuálne fungujúcich Talentcentier na Slovensku?
KV – Tak už si spomínala, že my sme teda v Nitre referenčné Talentcentrum a aj teda pilotné a sme taký parťák alebo taký pomocník pre tie ostatné talent centra s tým, že napríklad keď vznikne nové Talentcentrum, tak ho pomáhame rozbiehať v tom, že mu dáme všetky podklady a všetky veci, aby vedelo ako nabehnúť, má tú istú metodiku, dáme mu prezentáciu a tak. Plus všetci noví zamestnanci chodia k nám na školenie, aby teda od našich lektoriek získali nejaké to know how a okrem toho potom už keď sa zabehnú, denný chod si už riešia sami. Ale také veci, napríklad, keď niekto k nám príde, žiak, tak sa prihlasuje na talentcentrum.sk tam si vytvorí účet a tam potom robí tie dotazníky, ktoré sa u nás robia a ono to celé prebieha cez Wibo. Takže keď nejaké technické veci riešime s Wibo alebo keď chceme nejaké vylepšenia u nich alebo niečo s tými dotazníkmi meniť a tak, tak to ostáva v úlohe nášho Talentcentra.
KK – Dotkli sme sa už toho, ako sa školy dostávajú k vám. Ako najčastejšie sa základoškoláci k vám dostanú, akým spôsobom v skratke to teda prebieha ako sa dostanú školy k tej exkurzii? A či vás okrem škôl navštevujú aj rodičia s deťmi.
KV – Navštevujú nás teda iba školy. Robíme exkurzie pre žiakov ôsmych a deviatych ročníkov primárne. Občas k nám prídu siedmaci, ale pre nich to nie je také relevantné, lebo im to je to ešte v podstate jedno. Oni si myslia, že majú ešte strašne veľa času. Takže chodia sem primárne ôsmaci a deviataci ako celá skupina s výchovným poradcom alebo s triednym učiteľom. Nerobíme Talentcentrum pre jednotlivcov, takže ani pre rodičov nič také neposkytujeme. A dozvedia sa o nás tak alebo prídu k nám tak, že ma môžu osloviť mailom alebo telefonicky. Nájdu si v kontaktoch na talentcentrum.sk kontakt, keby náhodou niekto chcel prísť a ešte u nás nebol alebo keď už u nás boli, tak potom klasicky znova napíšu mail alebo sa ozvú, že prídeme zase.
KK – Čo znamená skupinka žiakov? Koľkí žiaci? Je to nejako limitované? Máte asi určený maximálny počet žiakov, ktorí môžu prísť.
KV – Maximálne 24 žiakov na jednu exkurziu.
KK – A chodia tak, že sa vyplní tento počet, takže väčšinou ich je 24?
SV – Áno, väčšinou ich je 24. Keby ich bolo viac, skupinka sa musí trošku rozdeliť na tie dve skupiny a v tom prípade ich je trochu menej, ale nestáva sa, aby ich bolo nejak úplne málo menej pod 10 alebo tak. Takže vždy do tých 24 si to vieme nejako takto vyplniť.
KK – Primárne teda Talentcentrum je tu pre žiakov končiacich ročníkov základných škôl ôsmakov a deviatakov, ale je k dispozícii aj pre rodičov, učiteľov a poradcov. To je asi dôležité dodať. V akom smere, hlavne akým spôsobom?
KV – Ja si myslím, že hlavne cez toho žiaka, že ten žiak sa u nás vlastne dozvie nejaké veci
a odíde s nejakým výstupom v rukách a následne to už potom rieši s výchovným poradcom, keď majú nejakú takúto hodinu, kde to riešia s výchovným poradcom, že čo ďalej alebo prihlášky. My veríme, teda aspoň, že doma ukáže tomu rodičovi, že aha, tu som bol a toto mi tam vyšlo a poďme sa o tom porozprávať.
KK – Presuňme sa teraz na Dvorčiansku 629 v Nitre. Skupinka žiakov práve prišla do Talentcentra, vošla do Talentcentra. Čo všetko ich počas návštevy čaká?
SV – Tak skúsme si teda predstaviť taký priestor, kde sú decká uvoľnené, prirodzené,
kde sa neboja klásť nejaké otázky. A práve takto vyzerá naše Talentcentrum na Dvorčianskej v Nitre. No a my sa práve snažíme dbať na to, aby to naozaj bolo takou neformálnou hravou a interaktívnou a najmä zaujímavou formou pre tých žiakov
a preto hneď v úvode im navrhneme, aby sme si tykali, aby sa naozaj cítili dobre,
aby to nebolo také vážne v takom uvoľnenom duchu. Vtedy už prelomíme také tie hranice a bariéry. Oni už sú potom taký uvoľnenejší, no a samozrejme v úvode si povieme taký základ k tomu, čo ich bude čakať, takže samozrejme, rozprávame sa
o tom ako lepšie spoznať seba samého. Ponúkame im rôzne informačné zdroje,
robíme s nimi rôzne aktivity. No a práve tu by som sa chcela pristaviť pri týchto aktivitách, kde napríklad ako taká veľmi zaujímavá aktivita, osvedčená už z dlhoročnej praxe nám prišlo to, keď sa deti pýtame, že čím chceli byť, keď boli malé a čím chcú byť dnes. Vtedy sa tam človek akože naozaj stretáva s veľmi zaujímavými odpoveďami, mali sme tam nejaké princezné. Bol tam dokonca prezident, potom rôzni smetiari, lekári. Takže je tam pestrá škála tých povolaní, že čím by chceli byť. Potom sú vedení na základe tých svojich príkladov porovnať, že keď boli malí, tak chceli byť niečím iným, čím chcú byť v súčasnosti. Práve aj na tejto ukážke ukazujeme to, že tým, že nadobudli nejaké nové skúsenosti a poznatky, takto im to potom ako keby formovalo ďalej kariérnu cestu. Taktiež sa potom bavíme o tom, či im rodičia niekedy niektorým ukazovali alebo určovali smer a tu sa snažíme dbať na to, aby deti dokázali tie svoje sny oddeliť od snov tých druhých alebo predstáv druhých ľudí, aby sa naozaj snažili nájsť tú vlastnú identitu a to, čo ich vystihuje. Potom taktiež máme takú veľmi zaujímavú časť, kedy ako keby cestujeme časom, vtedy si ukazujeme povolania minulosti taktiež povolania budúcnosti alebo teda súčasné povolania a tak sa snažíme poukazovať na to, ako sa aj pracovný trh stále vyvíja, ako sa povolania prispôsobujú tej ktorej dobe potom taktiež napríklad ukazujem a tým, že sme v Talentcentre, takže sa, samozrejme, primárne bavíme aj o talente
a vtedy majú možnosť alebo priestor na to, aby aj oni nám ukázali svoj vlastný talent. Vtedy tam máme rôznych spevákov, nejakých hercov, dokonca robili mi tam brušné tance decká. Čiže bolo to naozaj také zaujímavé aj také vtipné a osviežujúce v tej celej exkurzii a potom ďalšia taká, veľmi zaujímavá aktivita, ktorá sa nám osvedčila, je to, že si robím s nimi taký kvíz, kde im na základe nejakých indícií odkrývame rôzne nejaké talentované osobnosti a bavíme sa o ich rôznych príbehoch. Ak môžem byť konkrétna tak napríklad rozprávame sa o spisovateľke J.K. Rowlingovej, ktorá vymyslela práve tú
notorickú postavu, ktorú všetci určite poznáme, Harryho Pottera a práve na základe jej príbehu hovoríme o tom, že sa netreba nechať odradiť od toho nejakého sna, ktorý máme a máme ich stále s tým svojím vytúženým cieľom. Potom sa napríklad rozprávame aj o našej slovenskej lyžiarke Petre Vlhovej, ktorá je tiež takým motivátorom pre športovcov. Máme tam napríklad Billie Eilish, ktorá je pre nich sympatická a na základe aj toho jej vizuálu, ale taktiež aj na základe jej príbehu sa snažíme poukázať na to, že ona zastáva takúto politiku nech si v podstate človek nosí, čo chce, nech vyzerá ako chce, keď sa v tom cíti dobre, tak nech neberie ohľad na druhých. Aj toto je celkom takým dobrým príkladom pre nich, ale taktiež do popredia práve táto speváčka dostáva problematiku duševného zdravia, ktorá je tiež veľmi podstatná, aby sa práve o tomto decká bavili. Čiže snažíme sa naozaj ísť takými viacerými smermi pri týchto osobnostiach, ale taktiež stále musíme vyberať nejaké aktuálne osobnosti, lebo mali sme tam v minulosti rôznych športovcov a rôzne iné osobnosti, ktoré vôbec deti nepoznali ani podľa fotografie, ani podľa žiadnych indícií. Napríklad tam máme
aj mladého športovca futbalistu Lamina Jamala, ktorý je tiež takou ukážkou zase
pre tých športovcov, že už aj v mladom veku sa dá dosiahnuť nejaká kariéra.
SV – Práve na základe ukážky týchto rôznych talentovaných osobností sa snažíme poukázať aj na to, že každý objavil svoj talent v inom veku. Každý ho objavil v nejakých iných podmienkach a preto nie je dôležité, kedy oni nájdu ten svoj talent, ale dôležité je ho objaviť, rozvíjať ho a ďalej na sebe pracovať. V tejto našej prezentácii sa práve tiež venujeme aj teórii ustlanej postele, kedy na základe takých dennodenných malých
aktivít alebo takých činností človek dokáže potom dosiahnuť nejaký väčší úspech,
čo ako keby aj toto ustielanie postele z nich vytvárať cieľavedomejšie nejakých
uvedomelejších ľudí zameraných viac na detaily alebo rôzne rituály, čo potom vedia
aj preniesť do svojho profesijného a pracovného života a potom z toho opäť ťažiť.
Taktiež tam máme napríklad takú aktivitu, kariérny strom, kde sa bavíme o jednotlivých častiach tohto stromu a kde sa dostaneme od koreňov cez kmeň až hore k tej korune
a to je v podstate taká pomyselná naša budúcnosť a preto im ukazujeme, že stále, treba ísť krok po kroku, rozvíjať najmä svoje záujmy, svojej nejaké zručnosti, vedomosti a skúsenosti a práve toto je tiež taká jedna veľmi pre nich pútavá aktivita aj keď sa bavíme o záujmoch, o schopnostiach a vedomostiach a zručnostiach, kde oni mi taktiež predstavujú, alebo teda povedia mi niečo o svojich záujmoch, čo ich vo voľnom čase baví, čo ich napĺňa. Potom máme zas takú ukážku štyroch povolaní, kde sa bavíme o hokejistovi, teda o športovcovi, máme tam lekára, speváka a programátora. No a oni majú hádať, aké sú ich záujmy a čomu sa radi venujú voľnom čase potom prechádzame
k schopnosti nakoniec k vedomosti až napokon k tej finálnej zručnosti, čo oni, samozrejme ak už potom vedia, že napríklad hokejista už jeho zručnosť je, že hrá hokej,
že športuje, teda aktívne. No a toto je potom aj pre nich taká domáca úloha do budúcna,aby sa zamysleli nad tým, že keď si vyberú nejaké povolanie, tak nech si skúsia zodpovedať tie základné otázky, aké sú záujmy toho človeka, ktorý vykonáva to povolanie, aké má mať na to predpoklady, nejakého danosti, skúsenosti, vedomosti a že či sú aj oni ako keby na tú pozíciu vhodný aj z tohto pohľadu. Odchádzajú od nás aj práve
s takouto ako keby domácou úlohou na zamyslenia sa. No a potom, samozrejme, prichádzame k najdôležitejšej časti tohto nášho celého stretnutia a to sú kariérne zrkadlá, kde práve sú tie kvízy, kde v našom Talentcentre si spolu s deťmi spravíme tri kariérne kvízy. Prvý je dotazník záujmov na základe tohto výsledku vyjde presne to, aký sú kariérny typ, aké povolanie môžu v budúcnosti vykonávať. Potom tam máme zase všeobecný kvíz, tam sa preveria ich také poznatky, či už zo slovenského jazyka, z anglického jazyka, z matematiky alebo taký nejaký všeobecný prehľad. A potom už máme zase taký špecifický kvíz, kde už sú viac-menej také otázky z takého praktického života, sú tam už napríklad orientácia na zákazníka, rôzne organizačné schopnosti si tam vedia preveriť. Čiže je to naozaj taká škála akože široká pestrá, pestrých otázok, na ktoré musia práve počas tohto dňa zodpovedať.
KK – S čím všetkým odchádzajú žiaci z Talentcentra fyzicky a mentálne? Čo majú v rukách, čo majú v hlavách?
SV – Áno, tak odchádzajú od nás, jednak s výsledkom z tých kvízov, ale taktiež odchádzajú aj s množstvom nejakých informačných zdrojov a poznatkov, keďže my sa bavíme nielen o tom, aké sú osobnosti alebo aké majú talenty a čo majú ukryté vo vnútri v sebe, ale taktiež sa bavíme aj o schéme slovenského školstva. Kde oni už vedia, ako približne vyzerajú tie ktoré stredné školy na Slovensku, akým smerom by sa mohli uberať.
KV – Okrem toho odchádzajú s výsledkami tých troch dotazníkov a teda vedia, aké povolanie by sa im mohlo hodiť na základe kariérového typu a aké sú ich slabé a silné stránky. A ešte k tomu potom aj doma si na talentcentrum.sk, kde si teda vytvoria ten svoj profil nájdu taký výstup pre žiaka to voláme a je to taký 16-stranový dokument najdôležitejších informácií, čo sa dozvedeli a taktiež aj interpretácii výsledkov tých kvízov. Čo teda my stále dúfame, že keď prídu domov, tak to ukážu rodičom a rodič si potom tiež môže pozrieť, že o čom to vlastne bolo tá naša exkurzia, čo sa dozvedeli a môžu sa potom o tom doma ďalej baviť a pracovať aj s tými výsledkami dotazníkov.
KK – Informujete počas návštevy Talentcentra aj o konkrétnych školách a odboroch alebo zostáva to kariérové poradenstvo stále vo všeobecnej rovine?
KV – Ostáva to vo všeobecnej rovine. My nechceme žiadnemu žiakovi odporúčať konkrétnu školu my mu v podstate len dáme návod, že toto ti vyšlo. Takéto sú školy. Rozhodni sa sám, ale tu máš všetky vedomosti, všetky odkazy, všetko mu ponúkneme, ale rozhodnutie finálne už je na ňom. Takže my neodporúčame žiadnu konkrétnu
strednú školu alebo odbor pre toho žiaka.
KK – Čo Talentcentrum a duálne vzdelávanie? Je výstupom projektu duálneho vzdelávania. Je to tam nejako spomenuté, do akej miery? Sú nejako žiaci upozorňovaní na to, ktoré školy sú dualistické, ktoré nie sú? Ako Talentcentrum pristupuje k tejto téme?
SV – Tak v rámci duálneho vzdelávania máme takú samostatnú časť v tejto prezentácii, kde sa bavíme o tom, že čo je to duálne vzdelávanie, ako to vyzerá. Ale ja si ešte stále pred touto aktivitou spravím taký prieskum medzi tými žiakmi a pýtam sa na to, či už počuli niekedy vôbec tento termín duálne vzdelávanie. Minule sa mi stala taká vtipná vec, kde ani jeden nezdvihol ruku a pani učiteľka, tak od vedľa iba pokukovala. Veď sme si to rozprávali. Tak aspoň vieme, že aj možno vedia, ale nevedia presne, že o čo ide. Ale keď im to potom akože priblížime, že je to prepájanie toho štúdia, vzdelávania s praxou, tak potom, ako že väčšina je už informovaná, ale nevedia tak vieme im ponúknuť tak vo všeobecnosti nejaké tie informácie o tom, ako duálne vzdelávanie na Slovensku vyzerá a prebieha.
KK – Snažíte sa upozorňovať aj na nejaké základné alebo najčastejšie chyby, povedzme pri výbere strednej školy.
SV – Áno, ja si myslím, že taká najčastejšia chyba, čo už mám odpozorované je tá, že deti sa často rozhodujú podľa svojich kamarátov. Boja sa urobiť nejaké vlastné rozhodnutie,
vykročiť z tej svojej nejakej komfortnej zóny. Nechcem ísť na tú školu, pretože tam budem sám, sama chcem ísť s kamarátmi, čiže nenechať sa ovplyvniť tým davom a naozaj si ísť svojou vlastnou cestou. Ďalšia z takých najčastejších chýb je to, že sú niektoré školy úplne zaškatuľkované a práve toto, tento mýtus sa snažíme zotrieť a teda zbúrať, aby naozaj to nebolo len tak, že na istý typ školy môžu ísť iba tí najlepší a ostatní horší už na iný typ školy. Čiže nie je to už vôbec o tom. Snažíme sa im ukázať naozaj tak
objektívne celé to školstvo ako vyzerá, aby nerobili chyby.
KK – Popísali sme si všetky aktivity a program návštevy Talentcentra, ktorý je ozaj bohatý, ale zaujíma ma, do akej miery, ako veľmi sa dá za niekoľko hodín ovplyvniť kariérne smerovanie žiaka?
SV – Tak viete my za pár hodín nedokážeme z nikoho urobiť nejakého lekára alebo herca alebo niekoho nám práve ide skôr o to, aby človek neodchádzal presne s nejakým úplne konkrétnym nastaveným povolaním, ale možno skôr a o to, aby tá cesta rozhodovania sa nebola iba taká narýchlo nejakých pár mesiacov pred podaním prihlášky na strednú školu, ale aby to bol taký dlhodobý proces, aby sa nad tým zamýšľali.
KV – My mu hlavne chceme ukázať, aké má možnosti, lebo oni častokrát prídu ani nevedia, aké sú typy stredných škôl, tak mu chceme ukázať skôr, aké sú možnosti a napríklad s kým sa o tom poradiť. Nech sa poradí s rodičom, s výchovným poradcom. U nás sa napríklad veľakrát stane, že niekto príde a myslí si, že je zlý z matematiky. Urobí si dotazník a vyjde mu, že je vlastne nadpriemerný z matematiky oproti jeho rovesníkom tak zistí, že aha, tak možno aj taká škola by ma mohla zaujímať. Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Takže my im v podstate nechceme presne odporučiť, že choďte na tú školu, ale chceme, aby začali nad tým rozmýšľať, aby vedeli, že je to dôležité a že to ovplyvní nielen najbližší rok, ale vlastne celý ich život, takže, aby to brali zodpovedne to rozhodnutie.
SV – Áno, lebo za pár hodín sa nedá urobiť nejaké finálne rozhodnutie, ale dá sa urobiť obrovský posun práve v rozhodovaní sa, v tom uvažovaní, celom premýšľaní nad tým.
KK- Je to skôr o tom otvoriť im možnosti, ukázať im, čo všetko majú k dispozícii, nasmerovať ich. Z toho to všetkého, čo sme teraz povedali, asi ani nie je cieľom Talentcentra dospieť presne počas tých pár hodín počas tej návštevy k finálnemu rozhodnutiu, ale skôr ich nasmerovať dať im nejaký chrobáčikov do hlavy, nad ktorými budú uvažovať a aby sa inak pozerali na celé rozhodovanie. Ak som to teda správne pochopila.
KV – Presne tak, aby mali všetky dostupné informácie, aby vedeli kde hľadať vlastne informácie, aby nad tým začali hlavne rozmýšľať.
KK – Môžu mať žiaci počas návštevy aj otázky? Ak áno, čo ich najčastejšie zaujíma?
SV – Áno, samozrejme, že môžu mať otázky. A čo ich najčastejšie zaujíma? Tak asi bavíme sa veľa o tých povolaniach, najmä o tých teraz takých súčasných povolaniach, ktoré vznikli, taktiež ich zaujíma aj to, aké typy škôl, že kde by mohli ísť, keď má niekto talent nejaký na umenie, takže aká škola by bola pre neho vhodná alebo zase športovci to už vedia, že to je nejaká športová škola.
KK – Ako je to s regionálnou dostupnosťou Talentcentier ? Navštevujú vás aj žiaci z iných krajov a ako často? Primárne z akých častí Slovenska a ako ďaleko k vám možno cestujú? Kto najďalej cestoval a podobné pikošky.
KV – My sme teda nitrianske Talentcentrum a sme primárne pre nitrianske základné školy s tým, že teda je v Trnave a v Žiline Talentcentrum, ako už bolo spomenuté, takže tie sú
pre tie základné školy. A k nám teda chodia školy z Nitrianskeho kraja, najďalej sme asi tak mali zo Šiah to už bolo naozaj ďaleko. Stále Nitriansky kraj, ale teda, cestovali skoro dve hodiny, ale stále chcú prísť každý rok k nám, lebo sa im veľmi páči. Takže sa tešíme, že aj zo Šiah napríklad k nám chodia a snažíme sa to urobiť tak, aby to bolo výhodné pre tú školu. Takže väčšinou to je také, že do 100 kilometrov alebo teda Nitriansky kraj do 100 kilometrov, aby tá cesta bola plus mínus do tej hodiny ideálne to a čím menej, tým lepšie, nech vautobuse sedia, ale tak do tej hodiny to je také si myslíme, že celkom fajn.
A máme občas školy, ktoré sú napríklad z Košického kraja, kde vôbec nikde v blízkosti nemáme Talentcentrum a vtedy takejto škole vieme ponúknuť online Talentcentrum a to vieme v podstate urobiť tak, že je to taká skrátená verzia nášho Talentcentra, kedy to teda urobíme online formou s tým, že vlastne v tej škole potrebujú len zabezpečiť, aby mali počítače, každý žiak svoj počítač a ideálne mikrofón. Náš lektor sa k nim online pripojí, teda lektorka a v podstate urobí taký rýchlokurz s tým, že je to na dve vyučovacie hodiny a v podstate tá prezentácia je viac-menej totožná, ale nestihnú si urobiť tri dotazníky, ale iba jeden dotazník a tie ďalšie dva si potom už teda, veríme, že urobia sami doma. Takže takto vieme ponúknuť školám, kde ešte zatiaľ Talentcentrum nie je aspoň niečo. Keby napríklad ani o takéto niečo nemali záujem, tak ešte stále si to vie nejaký jednotlivec, v ktorého okolí nie je Talentcentrum vyklikať na talentcentrum.sk.
Tam sa vlastne vie zdarma prihlásiť, zaregistrovať a potom sám doma urobiť dotazníky.
KK- Pozorujete za obdobie fungovania Talentcentra zmenu aj u žiakov? Sú iní v tom rozhodovaní a v čom hlavne?
SV – Tak či sú iní? Zdá sa, že už takí sebavedomejší v otázkach nejakej vlastnej identity,
ale taktiež takí neistí pri nejakom tom rozhodovaní sa, že stále nevedia ešte ako keby sa nejak začleniť niektorí z nich. Ale napríklad ja som sa stretla aj s tým, že hneď prišli ku mne nejaké decká hovorili, že ja si chcem založiť vlastnú firmu. Ja si chcem založiť alebo vymyslieť niečo, čo ešte nikto nevymyslel, čo ešte neexistovalo. Čiže sú celkom ambiciózni a majú také akože celkom vysoké očakávania. Takže podľa mňa sú trošku iní ako možno nejaké predošlé generácie. Taktiež sú zvyknutí na také skôr instantné odpovede, ale však treba si uvedomiť, že práve pri tom rozhodovaní sa, či už pri výbere strednej školy alebo povolania tam neexistujú žiadne skratky. Čiže tam potrebujú naozaj ten dlhodobý proces a naozaj premyslieť si do detailov, že čo vlastne by chceli robiť.
KK – Ako školy nadväzujú na návštevu Talentcentra a ako ďalej pracujú s tými žiakmi a s tými informáciami, ktoré žiaci u vás dostanú?
KV – Nám sa teda výchovní poradcovia väčšinou sťažujú, že majú za celý školský rok iba jednu takúto vyučovaciu hodinu, kde so všetkými žiakmi vlastne celou triedou musia takéto niečo prebrať. Okrem toho nám často hovoria, že v podstate nemajú ani nástroje alebo že niečo čo by vlastne povedali, že nemajú tú metodiku a nemajú vlastne veci, podklady k tomu, takže oni sú veľmi vďační, keď k nám prídu a veľa z nich mi hovorilo, že tie výsledky, ktoré vlastne prídu, tak potom, keď majú túto hodinu alebo si ešte nejakú navyše napríklad urobia, takže vlastne poprosia tých žiakov, nech donesú tie výsledky a prejdú si s nimi a už potom následne oni mňa odporúča nejakú strednú školu, na ktorú by sa teda hodili podľa tých výsledkov, čím vyšlo z tých kvízov.
KK – Ale väčšinou teda podľa vašich skúseností je to tak, že nie je to, že sa potom zatvoria dvere a už na to nijako nenadviažu, ale snažia sa to aspoň teda minimálne rozobrať tými deťmi a priniesť si tie výsledky do školy a nejako si to ešte nejako prerozprávať.
KV – Ja si myslím, že áno. V podstate podľa mňa každý výchovný poradca, ktorý
k nám príde už je nejaký aktívnejší výchovný poradca a preto k nám vlastne aj prišiel,
takže má záujem o tých žiakov a má záujem ich ďalej rozvíjať a ďalej s nimi pracovať.
SV – Áno určite, áno. Ja totiž aj vidím v rámci exkurzie v tom Talentcentre, že tí výchovní poradcovia sa hneď aktívne pýtajú tých svojich žiakov, čo ti vyšlo, v čom si dobrý a
na čo sa hodíš. Dokonca keď si robíme tú prvú aktivitu, keď sa ich pýtam, čím chceli byť,
keď boli malé, čím chcú byť dnes, tak niektorí z ich učiteľov ani ako keby nevedeli vôbec hovoria wau to počujem prvýkrát, že ty chcel byť tým alebo chceš byť tým, že to úplne zaujímavé či že má naozaj prínos aj táto aktivita práve do toho potom už ďalšieho procesu.
KK – Boli ste vy konkrétne svedkami možno nejakého zrodu konkrétneho kariérneho rozhodnutia? Spomeniete si na takýto okamih? Viem, že sme hovorili, že to nie je úplne cieľom takéto konkrétne rozhodnutie, ale či možno alebo nejaký náznak ste zažili niečo, kedy priamo pri návšteve Talentcentra tomu dieťaťu alebo teda tomu žiakovi zaplo, že toto by som chcel robiť. Toto je asi to, čo sa mi otvorilo, o čom som netušil.
SV – Áno, tak raz sa mi napríklad stalo, že jeden zo žiakov povedal, že on by chcel byť pilot. A pri tej aktivite, keď sa pýtam, že čím by chcel byť a tak som bola zvedavá veľmi na to, čo mu vyjde v tom prvom kvíze a teda dotazníku na základe tých nejakých jeho osobnostných predpokladov a práve tam mu vyšlo, že kariérny typ, že to proste realistický. Je to jeden z typov, kde je človek taký manuálne zdatný, zručný a práve aj tam patrí tento pilot a preto som sa ho potom opýtal na ten výsledok, že čo ti vyšlo na základe týchto výsledkov. A práve tam bol ten realisticky typ, ktorý bol úplne dominantne prvý. Čiže sa to ako keby potvrdilo. Bol taký rád, že áno super, chcel by som tým byť a mám na to aj nejaké predpoklady, čo sa mi teraz aj potvrdilo, čiže iba možno to k tomu.
KK – Čiže také utvrdenie kariérne.
SV – Áno.
KK – Akú pozíciu má Talentcentrum v skladačke celého toho kariérového poradenstva? Ako zapadá do celého systému, ako s ním spolupracuje, aké je jeho miesto v kariérovom poradenstve?
KV – Ja si myslím, že my sme často práve ten prvý krok pre žiaka. Často k nám prídu a u nás sa vlastne dozvedia, aké sú tie stredné školy alebo teda na čo majú, kde majú tie silné a slabé stránky a potom už ďalej teda pracujú s tým alebo nám napríklad povedia, že pôjdu potom napríklad na dni otvorených dverí alebo na burzy škôl, ale toto častokrát býva až po návšteve Talentcenta.
SV – A taktiež si myslím, že my ako Talentcentrum, aspoň to tak vnímam, že sme ako keby taký kompas, ktorý im určí nejaký smer a učíme deti, že výber školy nemá byť nejaké náhodné tipovanie, ale má to byť premyslený proces. Taktiež im prinášame aj nejaké rôzne sebapoznávacie aktivity, objektívne nejaké kariérové nástroje a prepojenie s aktuálnymi potrebami pracovného trhu.
KK – Z vašich skúseností, kto alebo čo momentálne najviac ovplyvňuje výber strednej školy u žiakov?
SV – Podľa mňa najväčší vplyv má na tom rodina, samozrejme, jednoznačne. Kde tam ale treba dať pozor na to, že rodičia sú síce prvý kompas, ale niekedy ukazujú sever na
úplne iný smer, akoby tie deti chceli tak toto je takým veľkým faktorom, ktorý ovplyvňuje výber. Potom sú taktiež kamaráti, no a nejaké ich predstavy o tom, ktorá škola je tá najprestížnejšia a ktorá trochu menej alebo také nejaké predstavy. Čiže asi to.
KK – V čom hlavne z vášho pohľadu posúvajú Talentcentrá, pretože už ich je viacej a stále ich pribúda, kariérové poradenstvo na Slovensku? Ako sa za obdobie fungovania Talentcentier mení výber stredných škôl? Je ovplyvnený už ten proces? Vieme pobadať nejaké prvé zmeny?
KV – Ja si myslím, že mi často možno aj nie úplne chtiac niekedy suplujeme tých výchovných poradcov, lebo sami proste povedali, že nemajú čas, nemajú prostriedky, takže my sme možno taká náhrada. Aj keď by to tak byť nemalo, sami výchovní poradcovia by to tak nechceli, len momentálne to tak nastavené je. My veríme, že sa to do budúcna zmení a že budeme presne iba jedna časť v tej skladačke a nie teda jediná časť v tomto prípade.
KK – Čo plány do budúcna v nitrianskom Talentcentre možno Talentcentrách celkovo? Ak máte nejaké informácie aj o iných centrách.
KV – Tak my sa teda neustále snažíme zlepšovať väčšinou je to na základe tej spätnej väzby a nato napríklad využívame primárne leto, keď sú prázdniny. Vtedy máme čas na takéto veci a zanalyzujeme si vždy tu spätnú väzbu a teda vždy sa snažíme priniesť niečo nové v tom novom školskom roku a mne sa vždy aj páči, keď príde výchovný poradca, ktorý bol minulý rok a ocení tie zmeny a vidí ich, že sa naozaj teda posúvame dopredu a napríklad nás pochváli, tak je vždy také pekné. A čo sa týka takých nejakých dlhších plánov, tak ak to môžem takto prezradiť, tak veríme, že v dohľadnej dobe, to nemyslím ani o mesiac ani o dva, ale už teda urobili nejaké prvé kroky budúce Talentcentrá v Banskej Bystrici a v Košiciach, takže veríme, že to budú zrejme miesta, kde sa otvoria Talentcentrá tie najbližšie a taký dlhodobý plán je teda, aby takéto Talentcentrum bolo v každom kraji, aby sme ich teda na Slovensku mali osem a úplne v tom najideálnejšom scenári, aby každý žiak si prešiel týmto Talentcentrom predtým, ako pôjde na tú strednú školu.
KK – Čiže bližšie a bližšie k rakúskemu modelu.
KV – Presne tak.
KK – Prečo sa to oplatí, prečo by to takto malo byť a čo je ten hlavný prínos toho Talentcentra pre žiakov?
KV – Prínos je to, že my žiakom prinášame originálnou a nejakou zážitkovou formou im sprostredkovávame nejaké poznatky a informácie ohľadom kariérovej orientácie a v podstate my chceme, aby ten žiak začal rozmýšľať nad budúcnosťou, aby vedel, nad čím sa má zamýšľať, aké otázky si vlastne má vôbec klásť a s kým sa má poradiť pri tomto výbere.
SV – Čiže my im ako keby poskytneme taký kariérový all inclusive, kde oni priebehu toho jedného dňa načerpajú veľa informácií nielen o sebe, ale aj o stredných školách. Aj celkovo o pracovnom trhu na Slovensku. Pretože talent, keď dostane správne podmienky, vie dorásť do nádherných príbehov.
KK – Ďakujem veľmi pekne za to, že ste si našli čas a že ste nám priblížili to o čom Talencentrum je, malo by byť a čím najviac žiakom pomáha. Vám, milí poslucháči ďakujem za pozornosť a tešíme sa pri ďalších vydaniach podcastu ŠIOV Plus.
KV – My ďakujeme za pozvanie a budeme sa tešiť na všetkých nových žikaov v Talentcentre.
SV – Ďakujeme veľmi pekne.
Dúfame, že sa vám dnešný diel páčil. Nezabudnite nás sledovať na našej stránke www.siov.sk alebo na platformách Youtube, Spotify a Facebook, aby vám neušli nové epizódy a informácie o odbornom a celoživotnom vzdelávaní.
- Textová verzia rozhovoru so súťažiacimi
Ďakujeme, že počúvate ŠIOV Plus tento podcast prináša zaujímavé rozhovory s odborníkmi a otvára dôležité témy. Venuje sa nielen odbornému a celoživotnému vzdelávaniu, ale aj najnovším trendom na trhu práce, digitalizácii vzdelávania, kariérovému poradenstvu a inovatívnym projektom, ktoré formujú budúcnosť odborného vzdelávania na stredných školách.
KK – Je tu ďalšia časť podcastu Štátneho inštitútu odborného vzdelávania ŠIOV Plus vitajte pri jej počúvaní. Naša dnešná téma je mimoriadna, pretože ňou je mimoriadny úspech Slovenska, slovenských stredoškolákov, slovenských žiakov na EuroSkills 2025. Naša reprezentácia bola najúspešnejšia za deväť ročníkov slovenskej účasti a získala zlatú a bronzovú medailu, medailu excelentnosti a ocenenie Best of Nation. Rozprávať sa budem so súťažiacimi, ktorým sa podarili vôbec najlepšie umiestnenia. Takže v štúdiu vítam Daniela Viskupa absolventa Strednej priemyselnej školy Karola Adlera v Bratislave, víťaza zlatej medaily v odbore elektronika.
DV – Zdravím.
KK – A Ivana Poláka zo SPŠE Hálova v Bratislave, ktorý získal bronz v odbore web developer.
IP – Zdravím.
KK – Tak v prvom rade ďakujem, že ste prijali naše pozvanie. V období nášho nahrávania od EuroSkills 2025 uplynul približne mesiac. Aká najsilnejšia spomienka zo súťaže vo vás zostala?
DV – Určite celkový pocit z tej veľkosti súťaže. Toho, koľko ľudí tam súťažilo, koľko ľudí sme tam mohli spoznať a určite celkový pocit zo súťaže.
IP – Podobne. Tá súťaž bola naozaj veľká a teda mňa úplne prekvapilo, ako to Dánsko dokázalo vyvolať okolo nás, našich nazvem to nudných prác takú senzáciu a toľko ľudí sa tam prišlo pozrieť na tých súťažiacich.
KK – Tak určite neboli až také nudné tie práce. Zaujíma ma, do akej miery je EuroSkills aj o zážitkoch, atmosfére, nadväzovaní kontaktov. Ako by ste celkovo opísali atmosféru a či vám konkrétne napríklad pomáhal tímový duch a podpora v rámci slovenského tímu.
DV – Ja som strašne rád za to, že sme tam ako výprava za Slovensko išli ľudia, ktorí sme si sadli hneď, ešte na ceste tam a určite to pomáhalo, keď každý, kto príde po celodňovom súťažení na izbu, že sa má s kým porozprávať. Určite to robí dobre.
IP – Tak isto. Zároveň aj tí súťažiaci, ktorí boli proti mne sa so mnou rozprávali ako s kamarátom. Každý tam vlastne prišiel sa niečo naučiť a nie vyslovene teda sa veľmi snažiť každého prekonať. A teraz som sa s každým súťažiacim, čo bol v mojej kategórii porozprával, vedeli sme si vymeniť nejaké životné skúsenosti a skúsenosti v odbore a čo sa týka našich súťažiacich, teda mojich spolusúťažiacich tak isto ako povedal Daniel, bolo to veľmi dobre a veľmi potrebné mať okolo seba ľudí na podporu, lebo súťaž bola veľmi náročná. Prísť každý večer a tak sa navzájom podporiť bolo naozaj dôležité
a bez toho by som to určite nedal.
KK – Podarilo sa vám ísť fandiť niekomu inému zo slovenského tímu?
DV – Žiaľ, ja som toho moc nestihol, nakoľko sme súťažili za náš odbor celé tri dni od rána do večera. Ale aspoň už po konci mojej poslednej časti som sa bol popozerať na všetky pracoviská našich súťažiacich a popozerať si teda ich výstupné diela a naozaj klobúk dole.
KK – Takže na záver sa podarilo si spraviť taký prehľad, ale asi ste si potom tam v dedinke večer vymieňali nejaké skúsenosti zo súťaží a tak.
DV – Tak takto sme si vymieňali každý večer skúsenosti. Každý bol zvedavý na toho druhého a naozaj to bolo úžasné ten tímový duch.
IP – Ja som takisto súťažil celé tri dni, tak som toho veľa nestihol chvíľku som sledoval tu Daniela, ale tiež, okrem toho som videl až tie výtvory po dokončení a potom sme sa o tom rozprávali večer.
KK – Keď niekto prišiel fandiť vám, viem, že členom nášho tímu z organizačnej časti sa podarilo, bolo to povzbudenie? Stíhali ste vôbec vnímať, že tam niekto zo Slovenska je?
IP – Ja som zaregistroval a povzbudilo ma to. Bolo dobré vedieť, že niekto tu je so mnou niekto, kto tiež chce, aby som uspel, ale teraz viem, že niektorí to si to nevšimli, nezaregistrovali. Napríklad keď som bol pozrieť Daniela, tak sa tak sústredil, že si ani nevšimol, že som tam bol.
DV – Ja som si toho vedomý, že som periférne videl pár ľudí, ktorí tam stoja a naozaj som na nich, žiaľ, nemal čas, za čo sa im teda ospravedlňujem, ale tie súťaže boli naozaj tak časovo náročné, že niektoré z tých zadaní dokonca nestihol nikto z nás spraviť celé,
takže bolo treba ten čas využiť celý.
KK – Jasné, samozrejme. A taká malá skúška, dáte ešte dokopy pokrik slovenského tímu?
DV – Ruky, hlava, remeslo vyhrá vždy len Slovensko.
IP – Áno.
KK – Pekne, mesiac nemesiac je to tam. Poďme, ale pekne po poriadku, súťaž je v podstate vyvrcholením, ale predchádza jej mnoho vecí. Hlavne teda kvalifikácia, kvalifikovane na tú súťaž a dlhodobá príprava. Čo všetko sa v skratke muselo udiať, kým ste sadali do lietadla a odlietali do dánskeho Herningu, kde sa teda EuroSkills 2025 konalo?
DV – Samozrejme tomu predchádzala dostatočná príprava, za ktorú musím poďakovať ešte raz aj môjmu expertovi. Bez neho by som to určite nezvládol dotiahnuť tam, kam som to dotiahol. Okrem prípravy sme sa taktiež stretli aj celý tím na jednej porade a následne teda po príprave a stretnutí sme vyrážali o štvrtej ráno a cestovali do Dánska.
IP – Pre mňa podobne, príprava bola takisto náročná a musím poďakovať môjmu expertovi. Ja som bol dokonca vyslaný aj na pracovnú cestu do Maďarska, kde som sa pripravoval s ďalšími súťažiacimi z iných krajín na túto súťaž. Čomu som vďačný, lebo bez toho by som to asi nedotiahol tam, kam som to dotiahol, ale ešte doplním, že ešte pred touto prípravou sme museli vyhrať slovenské kolo, z ktorého sa postupuje na túto súťaž a každý súťažiaci síce v rôznych súťažiach po Slovensku musel niečo dokázať, aby sa sem dostal.
KK – Čiže predchádzala tomu v prvom rade kvalifikácia. Museli ste sa kvalifikovať do slovenskej reprezentácie, dostať sa do reprezentácie, ktorá išla potom následne reprezentovať, alebo o ktorej bolo rozhodnuté, že pôjde reprezentovať Slovensko práve do dánskeho Herningu na EuroSkills. Keď ste to už vedeli, tak nasledovala príprava, ktorá bola predpokladám, veľmi podrobná a intenzívna ako konkrétne prebiehala príprava u vás a koľko trvala? Bavíme sa o týždňoch, bavíme sa o mesiacoch?
IP – U mňa to boli tak štyri, päť mesiacov. Dozvedel som sa o súťaži niekedy v apríli, máji a samozrejme, teda kvôli škole a životným záležitostiam to nebolo osem hodín každý deň, ale určite som sa k tomu dostal aspoň na hodinku každý deň. Myslím si, že áno, tá príprava bola veľmi dôležitá, keďže išlo aj o to, nielen rozumieť tomu odboru, ale aj sa pripraviť na konkrétne úlohy alebo konkrétny typ úloh v súťaži.
KK – Mali ste teda približnú predstavu o tých úlohách, nešli ste do úplného neznáma. Samozrejme, nevieme a neviete ani vy ani experti presné zadania a znenia, ale viete, aspoň približne na čo sa pripraviť. Správne tomu rozumiem?
IP – Áno, ale každá kategória to má inak. Niektorí majú nejaký ako outline, čo tam asi bude. Niektorí nemajú nič. Potom niektorí majú skoro presne, čo tam bude, takže je to odlišné pre každého.
DV – Tak, tak. V mojom odbore sme vedeli, ako prebiehali a aké boli zadania v minulých ročníkoch a na základe toho sme sa pripravovali na tento ročník. S tým, že zadania vyrábali nezávislí odborníci, ktorí na súťaži ani neboli, takže nemali akým spôsobom ovplyvniť súťaž. Sú to týždne, mesiace prinajhoršom. Samozrejme, ideál by bolo pripravovať sa celé dva roky, tak ako to robia iné tímy z Európy, ale žiaľ, teda až toľko času som nemal.
KK – Čo sa vám v rámci prípravy podľa vášho názoru najviac osvedčilo? A na čo by teda nemali zabúdať budúci súťažiaci, budúci reprezentanti na EuroSkills?
DV – Tak, ako sme spomínali, samozrejme záleží od odboru, ale určite si treba, ak sa dá, zistiť, čo sa robilo minulé roky. Na základe toho potom skúšať riešiť tie úlohy aj v tom časovom limite. Nech si človek vyskúša, aké je to robiť pod časovým stresom.
IP – Ja by som povedal, že v mojej kategórii išlo o to, nevidieť iba jednu oblasť, ale mať široký rozhľad, lebo súťaž je postavená tak, že vám moc nepomohlo, keď ste boli expert v nejakej konkrétnej oblasti, ale museli ste poznať nejaké množstvo z každej oblasti.
DV – Tak za mňa tiež bola súťaž formulovaná takým spôsobom, aby preskúšala čo najviac a rôznych zručností z toho môjho odboru.
KK – Už sme spomínali expertov, vy ste ďakovali expertom. Treba pre tých, ktorí nevedia uviesť, že za každý odbor vycestoval do Dánska nielen súťažiaci alebo tím súťažiacich, ale aj expert v danom odbore. Akú úlohu u vás v príprave a v samotnej súťaži zohrali vaši experti?
DV – Významnú. Naozaj bola to významná úloha. Tým, že boli aj na predošlých ročníkoch, tak vedeli povedať aj trocha do tej kvázi praxe alebo do toho, ako to prebieha na mieste. Ďalšia dôležitá časť bola, že vždy pred začiatkom súťažného dňa sme s nimi mali povolených 15 minút sa porozprávať. Takže či už to boli nejaké rady priamo k veci, i keď oni tiež, teda nevedeli to zadanie, kým sme ho nevedeli aj my, ale aspoň teda akosi čo pripraviť, čo by sa hodilo si ešte akoby zopakovať. Takéto informácie nám vedeli dať a to bolo tiež dosť kľúčové.
IP – Áno, u nás boli rovnaké pravidlá s tým, že možno ešte dodám, že experti boli súčasťou organizácie súťaže v mojej kategórii. Oni úlohy takisto nerobili, robili ich ľudia z externého prostredia, teda mimo súťaže, ale experti potom boli hodnotitelia tých úloh.
KK – Aké sú posledné vety? Čo zaznieva v tých pätnástich minútach pred súťažou? Sú tam nejaké konkrétne pokyny alebo sú to skôr také, ako ste spomínali, asi organizačné veci?
DV – Skôr organizačné. Naozaj tým, že nikto nevie v tom momente ešte čo to reálne bude, takže sú to iba také všeobecné informácie, ktoré by sa nám mohli hodiť. Veľa z nich sa aj naozaj hodilo. No a ja som to vždy končil takou vetou, že veď hádam to dopadne dobre.
KK – EuroSkills je pre súťažiacich raz za život, ale čo nejaká iná medzinárodná súťaž? Máte skúsenosť? Už ste spomínali tú maďarskú prípravu, ale nejaká takáto väčšia medzinárodná súťaž.
IP – Ja som na medzinárodnej súťaži pred EuroSkills nebol.
DV – Ja som ešte pred strednou školou riešil lego robotiku a teda súťaž First Lego Week, takže sme sa dostali napríklad aj do Turecka na svetové kolo a teda určite mi to pomohlo vedieť dopredu, aspoň ako to funguje na takýchto veľkých súťažiach. A teda ten taký prvotný stres z toho, že som na veľkej súťaži už našťastie nebol tak veľký.
KK – Čiže každá skúsenosť pomôže a zúročí sa.
DV – Určite áno.
KK – S miernym odstupom času. Spomínali sme, že je to približne nejaký mesiac. V čom vidíte najväčší vplyv EuroSkills na vás?
DV – Za mňa určite som sa aj v príprave aj na súťaži už priamo na mieste v niektorých veciach zdokonalil a teda určite mi to bude pomáhať aj do budúceho života.
IP – Mne to celkom dodalo sebavedomie. Bol to naozaj dobrý pocit vedieť, že nielen v tom mojom odbore som niečo dokázal, že som zvládol všetky prekážky, ktoré tam prišli predo mňa. A teda takto celkovo som mal dobrý pocit, že je to ako pekná kapitola života čo uzavrieť a myslieť na to, že to som zvládol a keď som zvládol toto, tak zvládnem aj ďalšie veci.
KK – Vyplývajú pre vás z víťazstva nejaké praktické výhody?
DV – Zatiaľ ešte nie, ale určite je to vec, ktorá do budúcnosti vie pomôcť, aj keď len si ju vie človek dať do životopisu alebo spomenúť ju pri pohovoroch. Vie to určite pomôcť.
KK – Už sme sa bavili o tom, že samotná súťaž prebiehala v rámci troch dní. Ako v skratke prebiehala súťaž vo vašom odbore? Čo všetko ste museli zvládnuť, keby sme to mali popísať poslucháčom.
DV – Tak za môj odbor to bolo teda tri dni rozdelené na takých šesť blokov. Vždy jeden doobeda, jeden poobede. Prvý deň ráno sme navrhovali a simulovali časti obvodu.
Následne sme poobede navrhovali dosku plošných spojov na základe dodanej schémy.
Druhý deň sme celý deň programovali, avšak ráno to bolo zamerané trocha na inú časť ako poobede s tým, že ráno sme programovali knižnice a základné nejaké príkazy na ovládanie, teda istých prvkov a poobede sme teda programovali už celé zariadenie,
ktoré malo mať nejakú funkcionalitu. Následne, teda posledný deň, sme ráno osadzovali dosku a teda spájkovali a v poslednom súťažnom bloku sme dostali už hotovú dosku, ktorá mala mať nejakú funkcionalitu a boli popísané chyby, ktoré máme na tej doske nájsť a následne ich upraviť a taktiež urobiť o nich záznam, akým spôsobom sme ich našli a opravili.
KK – Veľa čo povedať. Vy ste spomínali, že sa tam asi nestihlo ani úplne všetko z toho zadania.
DV – Áno, niektoré zadania najmä na začiatku súťaže, takže simulácia a programovanie boli formulované takým spôsobom, že človek začal robiť niečo a robil až do konca a pritom nemusel ani všetko stihnúť. Tie úlohy naozaj niektoré boli komplikované a v momente, keď sa na niečom človek nebodaj zasekne, tak potom to robí problém.
IP – U nás to bolo veľmi podobné. My sme mali tiež tri dni rozdelené do šiestich blokov. S tým, že prvý deň išlo o vývoj statickej web stránky doobeda, poobede sme programovali webstránku na severi a následne v druhý deň sme boli backendové upy a potom ešte poobede sme robili aplikáciu s využitím nejakej knižnice alebo frameworku a v posledný deň sme mali ďalšie dve úlohy a tam išlo doobeda o viacero úloh takých praktickejších z reálneho života a poobede už bola iba skupinová úloha, ktorá vlastne nebola hodnotená. To bolo ako také uzavretie celej súťaže.
KK – Keby vám bolo málo, hej?
IP – Áno.
IP – A takisto platilo, že sa to nedalo a vlastne celé stihnúť, ani víťaz nestihol všetko a
tie úlohy sa snažili porovnávať nie podľa vyslovene kvality, ale skôr podľa toho,
koľko toho stihne za ten čas. Takže nik nestihol všetko a keď niekto zasekol, tak to mohlo mať dopad.
KK – Vnímate vy konkrétne u seba nejaký najťažší, zlomový okamih súťaže, kedy sa rozhodovalo, čo a ako možno ste mali nejakú ťažšiu chvíľku a museli ste sa zmobilizovať?
IP – No ja som mal taký zlomový bod, ktorý bol zlomovým bodom v dvoch oblastiach.
Prvý a ono to bolo to na konci druhého dňa, kedy som vedel, že mám za sebou už dva najťažšie dni, ktoré boli celé plné súťaže a zároveň na druhý deň prišli úlohy, ktoré mi veľmi išli, takže ten posledný deň vlastne už bol jednoduchší a zároveň mám pocit,
že ste som v ňom získal asi najviac bodov.
DV – Za mňa neviem, či tam nejaký výrazný zlomový bod bol. Bolo treba sa snažiť v každej úlohe rovnako a ideálne čo najviac. Tým, že sme priebežné výsledky nevedeli, tak sme mohli iba tak tušiť na základe toho, čo som sa rozprával, teda aj s ostatnými súťažiacimi.
KK – Čo vám počas súťaže išlo hlavou? Ono koncentrovať sa a zmobilizovať všetky sily v priebehu tých troch súťažných dní a celú tú prípravu a všetko sústrediť na tento okamih a tieto okamihy musí byť dosť náročné.
DV – Naozaj bolo to tak. To vypätie, fyzické i psychické tam bolo naozaj nevídaných rozmerov pre mňa. Ale bol to dobrý zážitok, ten adrenalín aj ten stres bol tam určite, ale stálo to za to.
IP – U mňa to bolo podobné. Tie tri dni boli náročné fyzicky aj psychicky. Samozrejme.
A u mňa skôr išlo o tú psychiku a o to, že to bol vždy taký únavný pocit vedieť, že teraz som tri hodiny súťažil, idem na obed a ďalšie štyri hodiny ma čakajú. Ale obed vždy pomohol. Som sa porozprával s expertom a s ostatnými súťažiacimi, ktorí vlastne na tom boli rovnako a sme sa tak navzájom povzbudili a už potom to išlo ako po masle a bol večer už som mohol sa ísť spať a regenerovať sa na ďalší deň.
KK – Čo so súťažiacimi robí celoeurópska konkurencia? Je to skôr výzva, inšpirácia alebo stres? Ako ste to vnímali?
DV – Ja si myslím, že je to všetko dokopy do istej miery. Samozrejme, ten stres tam je do poslednej chvíle, keď človek nevie, ale je to je to aj inšpirácia a je to naozaj super,
keď sa človek môže s nimi porozprávať aj mimo súťaže. My sme si za náš odbor spravili dokonca skupinu, v ktorej si raz za čas píšeme, takže som naozaj rád, že som ich stretol to, že sa môžem s nimi pobaviť ako to oni robia u seba v ich krajine. Je to dobrá skúsenosť.
KK – Takže otázka, či ste zostali s niektorými v kontakte je zbytočná, lebo zostali a asi to nie je také… No tak uvidíte, ako časom, ale zatiaľ je to intenzívne.
IP – Je to tak, že vlastne je to všetko z tých troch. Ale u mňa to bola hlavne inšpirácia, že som si vypočul životný príbeh ľudí z krajín, ktoré sú hneď vedľa, ale sú aj tisícky kilometrov ďaleko a zistil som, že každý má akoby inú cestu v tom odbore a niektorí začali už ako deti. Niekto k tomu prišiel až na strednej alebo vysokej škole a prišlo mi to naozaj zaujímavé, že všetci robíme to isté, ale každý k tomu prišiel inak.
KK – Odniesli ste si aj nejaké priateľstvá, či už zo slovenského tímu alebo tak ako ste spomínali z tých odborových tímov a spolusúťažiacich?
DV – Určite, áno. Tie priateľstvá, minimálne čo sa týka Slovenska, verím, že sa ešte stretneme. Uvidím, ako to pôjde s ostatnými súťažiacimi z iných krajín. Človek môže dúfať a naozaj sme mali super kolektív za Slovensko, takže si myslím, že sa ešte stretneme niekde.
IP – Ja si takisto myslím, že sa ešte stretneme niekedy a podľa mňa aj s tými ostatnými súťažiacimi, svet v tých odboroch nie je taký veľký a teda verím tomu, že v budúcnosti, či už na nejakej vysokej škole alebo na konferencii určite tých ľudí ešte stretnem.
KK – V čom je váš odbor a súťaženie v ňom najviac špecifické? Čo je to, čo ho najviac odlišuje od ostatných odborov a v rámci súťaženia?
IP – Odbory sú veľmi rozdielne, ale tie úlohy mali vždy takéto spoločné motto, že chceli ísť za tou kvantitou a teda, aby súťažiaci toho veľa stihli za krátky čas a ja som mal pocit, že môj odbor bol dosť špeciálny v tom a nebol jediný, že bol tak na okraji súťaže. Súťaž bola myslená pre také remeslá a teda programovanie nie je úplne remeslo. Takže som sa niekedy cítil taký trochu na okraji. Ale zároveň si myslím, že to je dobré, posúvať aj tieto nazvime to novodobé remeslá alebo novodobé práce trochu týmto smerom, lebo oni sa teoreticky niekedy stanú takým, nie remeslom alebo bude to zaužívaná práca, ktorú bude každý poznať. Bude vedieť, že existuje.
KK – Áno, typické remeslo v zmysle kaderník alebo kuchár alebo niečo podobné to nie je, ale treba povedať, že my sme uspeli najmä v týchto technických odboroch ako Slovensko. Kedy ste začali tušiť a tušili ste vôbec, že to môže skončiť veľmi dobrým výsledkom?
DV – No po prvom súťažnom bloku to tak naozaj nevyzeralo. Bolo to určite tým, že ten prvý blok bol naozaj náročný pre všetkých a to je práve ten, z ktorého nikto nestihol všetko. A postupne sa to tak začalo rysovať. Keď sme sa bavili s tými ostatnými súťažiacimi, že niekto nestihol to, niekto nestihol to, niekto urobil chybu v inej drobností niekto v inej. Isté to nebolo, do konca určite nie. Bola tá konkurencia naozaj silná. Ale tak taká drobná nádej v krajíčku duše tam bola takže bol to taký zaujímavý pocit, že vlastne nikto nevie až do konca, ale každý tak nejako tušil.
KK – Dúfal asi každý, ale áno, kedy prišiel ten moment, že tak niekedy v polovici, takže mohlo by to aj vyjsť. Na začiatku teda nie asi ale keby sa to zlomilo, že nemuselo by to až tak zle dopadnúť.
DV – No ten zlom nastal naozaj až po dosúťažení. Tam keď človek pokazí hociktorú aj keď len tú poslednú časť, tak sa nedostane na vrchol.
IP – No ja som vôbec netušil, že nejaký výsledok dosiahnem. Pre mňa to naozaj bolo prekvapenie až do toho vyhlasovania. Ale v tíme sa nám vytvárali také ako to nazvať klebety alebo nálady a teda Daniel bol jeden z tých, o ktorých sa tipovalo, že niečo dosiahnu. A tie klebety vlastne alebo také tušenie, oni boli pravdivé, lebo Daniel niečo dosiahol a teda ešte aj spolusúťažiaci v chladiacej technike. A ako o ňom sme si tiež mysleli, že uspeje a teda skončil až štvrtý. Bohužiaľ. Ale nie je to až štvrtý, lebo naozaj to je tiež veľký úspech a to som rád, že také naše tušenia boli pravdivé a myslím si, že tiež to bol taký divný až možno trochu stresujúci pocit nevedieť, že čo bude až do toho vyhlasovania.
KK – Ale boli teda tajné tipy v tíme, ale neuzatvárali ste nejaké stávky alebo niečo podobné.
DV – Nie, nie, k žiadnemu hazardu nedošlo.
KK – Záverečný ceremoniál, plná sála ľudí, vyhlasujú sa medailové pozície a zaznie vaše meno. Aký je to pocit?
DV – Neuveriteľný. Naozaj. Pred takým veľkým počtom ľudí som ešte teda nestál na pódiu. Celá tá ceremónia bola naozaj veľkolepá a bol to úžasný zážitok.
IP – Ja som chvíľku pozeral na tú obrazovku a úplne som nechápal, že čo sa deje a potom mi došlo, že by som sa asi mohol postaviť a niekam ísť. Potom po takej polminúte, keď som už stál na tom pódiu, prišlo také to pochopenie situácie a zápal šťastia, že som vlastne bol aj veľmi prekvapený, že som niečo dosiahol aj veľmi šťastný, že sa mi to podarilo a ťažká práca sa vyplatila.
KK- Áno treba povedať, že ste to mali po tom, že fakt vypätí, po tých troch súťažných dňoch prišiel záverečný ceremoniál.
DV – Naozaj aj otváracia aj záverečná ceremónia boli vo velikánskej hale, aréne, kde sa teda vedeli pomestiť všetci súťažiaci, experti a ešte aj fandiaci. Niektoré tímy tam mali neuveriteľné množstvo ľudí, ktoré skandovali vždy, keď niekto z nich vyhral.
KK- Odporučili by ste EuroSkills ďalším stredoškolákom, nasledujúcim generáciám? Oplatí sa ho absolvovať a prečo?
IP – Podľa mňa určite áno, je to naozaj zaujímavá životná skúsenosť a mám pocit,
že mne dala viac tá súťaž samotná a tá skúsenosť ako tá výhra, že tie vedomosti
a skúsenosti, ktoré som získal sú naozaj cennejšie a teda to môžete získať veľa ľudí zo Slovenska, keby sa posnažili do súťaže dostať a táto súťaž má naozaj veľa kategórii,
takže si myslím, že každý by každý stredoškolák na odbornej škole by si našiel niečo, v čom by tam mohol súťažiť.
DV – Tak, tak. Za mňa verím a viem, že máme ľudí, ktorí sú schopní úspechov, takže verím, že sa aj v budúcich rokoch podaria dobré úspechy v mojom odbore.
KK- A platí teda to klišé, že úspechom a prínosom je už účasť?
IP – Áno, určite.
DV – Určite to tak je, ale samozrejme, že dobré umiestnenie veľmi poteší.
KK- Čo život po EuroSkills? Čo ste už stihli absolvovať, čo vás čaká, aké sú vaše ďalšie kroky v odbore?
DV – Tak ja som sa osobne vrátil EuroSkills rovno do školy na druhý deň. Takže to bol dosť ostrý začiatok školy. Ale čo ďalej? Určite ostať v odbore. Určite sa venovať tomu, čo človeka baví a nenechať si to vyhovoriť.
IP – Ja som si dal od školy ešte chvíľku pauzu, keďže, bohužiaľ, som asi dostal na súťaži covid a teda pre istotu som bol doma týždeň. A potom takisto naspäť do školy a naspäť do takého zaužívaného života. Sem-tam sa zastavil nejaký učiteľ pri mne a gratuloval mi. Ale tak mesiac po už mi vlastne každý zagratuloval a už naozaj som naspäť v tom živote tiež do školy a ísť domov aj nejaká práca, nejaké úlohy.
KK – Čiže už je naspäť bežný život a bežné fungovanie.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. Tešíme sa pri ďalších vydaniach fotka podcastu Štátneho inštitútu odborného vzdelávania ŠIOV Plus. Ďakujem veľmi pekne aj mojím hosťom, že si našli čas.
IP – Ďakujeme.
DV – Ďakujeme.
Dúfame, že sa vám dnešný diel páčil a nezabudnite nás sledovať na našej stránke www.siov.sk alebo na platformách Youtube, Spotify a Facebook, aby vám neušli nové epizódy a informácie o odbornom a celoživotnom vzdelávaní.
- Textová verzia rozhovoru s Monikou Petlušovou a Petrom Maľom
Ďakujeme, že počúvate ŠIOV Plus. Tento podcast prináša zaujímavé rozhovory s odborníkmi a otvára dôležité témy. Venuje sa nielen odbornému a celoživotnému vzdelávaniu, ale aj najnovším trendom na trhu práce, digitalizácii vzdelávania, kariérovému poradenstvu a inovatívnym projektom, ktoré formujú budúcnosť odborného vzdelávania na stredných školách.
KK – Opäť vás zdravím zo štúdia ŠIOV Plus, v ktorom vítam mojich kolegov z Epale Slovensko, Moniku Petlušovú a Petra Maľu. Pekný deň, vitajte.
MP – Pekný deň, vítame sa.
PM – Dobrý deň.
KK – Je teda jasné, o čom sa budeme rozprávať. Našou dnešnou témou je platforma Epale Slovensko. Epale Slovensko spolu s ďalšími iniciatívami Európskej únie bude tiež súčasťou podujatia Festival zručnosti, ktoré tento rok prebehne 22. až 26. septembra. Viac o jeho jednotlivých podujatiach a aktivitách sa dozviete na našich webových stránkach a sociálnych sieťach. Všetci ste srdečne vítaní.
Začnime hneď aktuálne, Epale má 10 rokov. Kam sa za toto obdobie posunulo a čo pri príležitosti desiateho výročia organizuje pripravuje a chystá?
MP – Takže za tú desaťročnicu sa Epale veľmi posunulo najmä po technickej stránke.
To znamená, že celá platforma je výkonnejšia. Takisto prináša používateľom viacej funkcií a myslím si, že je to veľmi silný nástroj už dnes pri hľadaní partnerov nielen
pre projekty Erasmus+ a teda má viacej členov. Členská základňa rastie. Môžem si dovoliť povedať, že zo dňa na deň a teda dneska už na Epale máme skoro 170 tisíc odborníkov, ktorí sú z oblasti celoživotného vzdelávania a teda viete sa s nimi spojiť. Epale slávi desať rokov a my sa veľmi tešíme, že môžeme byť toho súčasťou.
PM – Ja by som možno ešte doplnil, že počas tých desiatich rokov pribudli na Epale nové formáty ako napríklad spravodajstvo Epale, ktoré je vysielané raz do mesiaca, podcasty Epale a tiež bola vyvinutá nová mobilná aplikácia Epale. Samozrejme pribudli aj nové funkcie, ako napríklad priestor pre Erasmus+ alebo možnosť vyhľadávania partnerov v rámci programu Erasmus+ v oblasti vzdelávania dospelých.
KK – Super. Sú nejaké špeciálne podujatia pri príležitosti desiateho výročia?
MP – Podľa mňa určite stojí za zmienku taká veľká Epale big community conference, ktorá sa uskutoční v priebehu tohto roka. Kedy sa bude klásť dôraz práve na tú desaťročnicu a to, kam vlastne Epale prešlo tú desaťročnú cestu. Ja si myslím, že takí tí pamätníci alebo prví používatelia zaregistrovaní na Epale si určite spomínajú na tie časy, kedy si zadali stránku epale.eu a než sa nalogovali, tak si mohli urobiť kávu a ešte si ju aj vypiť. To je už dneska minulosťou a Epale naozaj plní funkcionality profesionálnej platformy, ktorá kladie dôraz na celoživotné vzdelávanie a vzdelávanie dospelých vo všetkých členských štátoch EÚ.
PM – Oficiálny dátum vzniku Epale bol 15.04.2015 a k tomuto výročiu bolo zverejnených niekoľko blogov o tejto udalosti. Mali sme aj online diskusiu na túto tému a je tam zverejnený aj nový podcast.
KK- Epale, čiže elektronická platforma vzdelávania dospelých v Európe. Vysvetlime a priblížme čo konkrétne tento pojem znamená a čo a koho všetkého platforma spája.
PM – Epale je vlastne viacjazyčná európska platforma s otvoreným členstvom pre odborníkov z oblasti vzdelávania dospelých. Čiže spája lektorov, školiteľov, výskumných a akademických pracovníkov a tvorcov politík z celej Európy. Aktuálne máme na Epale zaregistrovaných už viac ako 166 tisíc odborníkov z tejto oblasti a zo Slovenska máme viac ako 1800. Čiže tá komunita odborníkov sa rozrastá. Epale ako iniciatíva je súčasťou stratégie Európskej únie na podporu väčšieho počtu lepších vzdelávacích príležitostí pre všetkých dospelých, ktorá je financovaná v rámci programu Erasmus+ prostredníctvom Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru. Samotná iniciatíva Epale má 37 národných pobočiek, ktoré produkujú národný obsah na platforme a 37 národných podporných služieb v celej Európe a jednou z nich je aj Epale Slovensko na Štátnom inštitúte odborného vzdelávania.
MP – Epale je vlastne priestor. Je to fantastický nástroj, ktorý máme k dispozícii a ponúka širokú škálu funkcií. My sme za týchto pár rokov tiež boli svedkami toho, že si napríklad rôzne organizácie našli projektových partnerov, inšpirácie a vytvorili si vlastné colaborativ spacies, ktoré vlastne slúžia na to, aby mohli komunikovať so zahraničím. Naozaj si myslím, že je to užitočný nástroj a ja sama som naozaj rada a som hrdá, že môžem byť súčasťou tímu a spájať sa s kolegami zo všetkých krajín EÚ, keď vidím, aký to má naozaj skutočný dosah.
KK- Komu všetkému alebo komu predovšetkým je platforma určená a čo mi ako užívateľovi ponúka?
MP – Určená je pre všetkých a ja si práve myslím, že ak sú nejakí ľudia, ktorí ešte o nej nepočuli, tak je to fantastická príležitosť zapojiť sa a byť členom. Z môjho pohľadu najväčšou pridanou hodnotou platformy v každej členskej krajine je to, že obsah sa tvorí spoločne, to znamená, že obsah tvorí komunita a komunita je naozaj základom
a stavebným kameňom tejto európskej iniciatívy. V praxi to znamená, že ak máte vytvorené konto, tak viete publikovať obsah, keď viete publikovať obsah, tak viete vlastne ľuďom povedať a zdieľať dobrú prax o tom, čo robíte. Keď to takto komunikujete ďalej, tak vlastne viete poprepájať svoje projekty s inými projektami. Viete sa poprepájať s odborníkmi s expertami a takisto v neposlednom rade naozaj na Epale je odborný obsah, ktorý aktualizujeme každý deň prechádza očami môjho kolegu Petra Maľu, ktorý ho kontroluje. A myslím si, že keď si napríklad predstavíme taký bežný deň a chcete sa dozvedieť niečo o tom, čo sa deje v oblasti vzdelávania dospelých na Slovensku, tak najjednoduchšou cestou je ísť na www.epale.sk.
KK – Spomenula si komunitu. V rámci charakteristiky som sa dočítala, že komunita má v Epale ťažiskovú úlohu. V akom zmysle? Je komunita základom Epale?
MP – Áno, komunita je základom a to z toho dôvodu, že ak si budete preklikať rôzne jazykové mutácie, ktorých je 32, ako spomenul kolega na začiatku. Tak vlastne zistíte, že to nie je len preklad, ale úplne iný obsah. Diametrálne odlišný obsah. Samozrejme, niektorý obsah alebo niektoré typy príspevkov sú rovnaké, pretože vychádzajú priamo z našej centrálnej podpornej služby a teda sa týkajú celej Európy, ale je tam veľmi veľa špecifických vecí, ktoré môžete nájsť práve v tej a v tej krajine. Čiže okrem iného dáva priestor dosahovať disemináciu na najvyššom európskom leveli, čo v praxi znamená,
že ak robíte projekt, tak viete príspevok uverejniť v niekoľkých jazykoch. Takisto tým pádom dávate šancu iným užívateľom v iných krajinách si ten obsah nájsť, prečítať a napríklad sa ním inšpirovať.
KK – Ak tomu správne rozumiem, tak prispôsobené na národnú úroveň a národné podmienky, ale nie obmedzujúce užívateľov v tom, že to môžu rozšíriť obsah aj do iných krajín a do iných národných platforiem.
PM – Ja by som ešte dodal, že naozaj kľúčové je spomenúť tú spolutvorbu obsahu na Epale. To, že každý odborník v tejto oblasti má možnosť šíriť informácie o tom, čo robí a ako robí v oblasti vzdelávania dospelých. Ďalšia veľká možnosť je, že môže nadväzovať kontakty s ostatnými kolegami z rôznych oblastí vzdelávania dospelých v celej Európe.
Čiže predstavme si tú platformu ako miesto na vyhľadávanie a šírenie informácií, to je po prvé a po druhé na nadväzovanie kontaktov v tejto oblasti.
MP – Tá komunita je živá. Stále sa tam niečo deje, či už si viete vyhľadať spomínaných partnerov alebo sa zapojiť do online diskusie, prípadne sa viete s niekým prepojiť, komentovať, reagovať na každý jeden príspevok, ktorý tam nájdete a tak môžete byť súčasťou komunity v tom dobrom slova zmysle.
KK – A zapájať sa, ak sa nemýlim do miery, ktorá mi je príjemná a vyhovujúca a aj formou akou mi to vyhovuje, opravte ma, ak sa mýlim.
PM – Každý, kto sa zaregistruje nie je povinný prispievať vlastným obsahom na platformu, ale môže sa zúčastňovať aj iných možno podujatí, ktoré Epale organizuje ako sú workshopy, webináre, konferencie alebo sa zapájať do diskusií, ktoré sú pravidelne organizované na Epale na rôzne témy z oblasti vzdelávania dospelých.
MP – A všetko je vlastne zdarma pre bežnú aj odbornú verejnosť. Všetky tieto benefity, ktoré prináša platforma.
KK – Už sme hovorili o tom, kde všade Epale pôsobí. Ak si dobre pamätám, tak je to 32 krajín a zaujíma ma teraz, ako prebieha spolupráca Eaple na národnej a medzinárodnej úrovni. Predpokladám, že Epale Slovensko spolupracuje a nadväzuje na ostatné iniciatívy EÚ, aktivity a projekty, ale s akými ďalšími partnermi najčastejšie spolupracujete?
MP – Tak, ako to chodí, že matematika nepustí, tak ani v tomto prípade. Tých tímov v Európe je 37 a možno dobrý počtár by povedal, že ale veď to mi nesedí, štátov v EÚ máme menej. Ktovie, koľko ich máme? 27 ich máme, presne tak. Ale vlastne nadväzuje to na to, že súčasťou siete Epale nie sú iba krajiny, ktoré sú členmi EÚ. Ale vieme tam nájsť aj partnerov, ktorí pochádzajú napríklad z Islandu, Nórska, Turecka… Teraz napríklad posledná krajina, ktorá sa zapojila teda krajina medzi poslednými, ktoré sa zapojili do siete je severné Macedónsko. To znamená, že Epale nám nekladie túto podmienku, ale práve pre nás je to príležitosť spojiť sa s ešte viac krajinami. Čiže tímov je 37 a napríklad to len takú zaujímavosť, že v Belgicku sú až tri národné tímy, jeden nemecký, valonský a flámsky, takže tam to takto funguje, že sú teda rozdelené. Ale aby som sa vrátila k otázke, spolupráca teda prebieha národne a takisto aj medzinárodne. A ja by som teraz možno odovzdala slovo kolegovi, aby trošku priblížil, povedzme tú národnú úroveň.
PM – Na národnej úrovni vlastne spolupracujeme s viacerými inštitúciami z oblasti vzdelávania dospelých. Sú to napríklad inštitúcie celoživotného vzdelávania,
univerzity tretieho veku, veľké inštitúcie, ktoré združujú inštitúcie v oblasti vzdelávania dospelých ako je Asociácia inštitúcií vzdelávania dospelých, Asociácia lektorov a kariérnych poradcov. Potom sú tu ďalšie neziskové organizácie v tejto oblasti,
Lifestarter z Trnavy. Táto organizácia stojí aj za učiacim sa mestom Trnava. Samozrejme spolupracujeme aj s učiacim sa mestom Trnava aj s učiacim sa mestom
Bratislava. Ďalej máme výbornú spoluprácu s Národnou agentúrou programu Erasmus+ na Slovensku, kde úzko spolupracujeme pri informovaní žiadateľov o možnostiach využitia platformy Epale a hľadania partnerov v rámci programu Erasmus plus a šírenie výsledkov projektov. Potom sme mali výbornú spoluprácu aj s Centrom vedecko-technických informácií, kde sme realizovali workshopy zamerané na rozvoj digitálnych zručností a využívanie umelej inteligencie vo vzdelávaní dospelých. Takisto spolupracujeme aj s Arténou, kreatívnym centrom STVR, s Europassom, keď mám spomenúť aj európske iniciatívy, ktoré máme na Slovensku, je to Europass a Národný koordinátor vzdelávania dospelých na Slovensku, s ktorým napríklad momentálne riešime aj tému základných zručností a ich rozvoja.
KK – Super. Vymenovávanie nebralo konca, tak to je veľmi dobrý znak a sú tam tri bodky na konci. Takže sa bude pokračovať v budovaní partnerstiev. Spomenula sa tu odlišnosť, národná odlišnosť Epale a jednotlivých platforiem ale ako veľmi sa môže odlišovať a odlišuje sa povedzme Epale Slovensko od ostatných národných platforiem?
MP – Epale Slovensko je, myslím si, jedna z krajín, ktorá je dravá. Znamená to v praxi to, že celý tím, ktorý spolupracuje na rôznych aktivitách, naozaj ide vpred a chce priniesť pridanú hodnotu. Tento tím bol medzi prvými, ak nie naozaj prvým, ktorý začal s takou inováciou a začal pripravovať vlastné podcasty Epale Slovensko, ktoré by som tiež chcela dať do pozornosti. Tento formát je zároveň aj video formátom a viete si ho pozrieť,
či už na Youtube alebo na Epale pod hlavičkou Epale Slovensko. Čiže naozaj ideme vpred a snažíme sa na platformu prinášať aktuálne témy. Čím sa ešte odlišujeme alebo teda to, na čo sme hrdí, je, že sa stále pohybujeme v rankingu krajín na prvých priečkach a to si myslím, že je zásluha celého tímu. Nie sme na to, samozrejme, len my dvaja s Peťom, ale veľkú zásluhu má na tom má aj Ľubka Gallová, ktorá vlastne prináša smer
a takisto aj kolegovia ambasádori, ktorí sa nachádzajú v regiónoch a naozaj prinášajú na platformu aktuálne informácie z daných regiónov, čo nám by sa z Bratislavy veľmi ťažko robilo. Takže to je tiež pridaná hodnota, čo sa týka obsahu.
PM – Ešte doplním k tým našim podcastom Epale Slovensko. Nahrali sme ich 22 a hovorili sme v nich napríklad o kritickom myslení vo vzdelávaní dospelých, o mediálnej, zdravotnej gramotnosti, vzdelávaní o umení a prostredníctvom umenia. O učiacom sa meste alebo o programe Erasmus+ vo vzdelávaní dospelých a možno ešte doplním, čím sa Epale Slovensko líši od ostatných národných podporných služieb alebo v čom je špecifické a to je to, že sa zameriava na publikovanie obsahu, ktorý je relevantný pre slovenský kontext vzdelávania dospelých. No a to zahŕňa, samozrejme, informácie o národných politikách a stratégiách, výskumoch, správach z oblasti vzdelávania dospelých, projektoch a osvedčených postupoch špecifických pre Slovensko.
KK – Tými podcastami ste mi nahrali, ja som si samozrejme, veľkú časť z nich vypočula a určite stoja za to a treba sa na ne kliknúť. Veľkou výhodou je, že tam vidíte celý ten sumár častí a môžete si vybrať tému, ktorá konkrétne v tejto oblasti vás zaujíma. Ale keď už sme pri podcastoch, tak ma zaujíma, kde všade vás užívatelia alebo potenciálni užívatelia nájdu, kde všade sa dozvedia o aktivitách a podujatiach Epale Slovensko a aké sa v najbližšej dobe chystajú? My sme spomínali už nejaké, ktoré sa viažu k desiatemu výročiu. Ale či tam niečo možno pravidelné nejaké podujatia, na ktorých sa Epale či už zúčastňuje alebo ich samo organizuje.
MP – Medzi naše pravidelné aktivity patrí organizácia veľmi praktických workshopov, ktoré sú zamerané na to, ako vytvárať obsah na Epale, ako s ním pracovať a ako tú platformu využiť tak, aby bola naozaj prínosom, aby sme len nehovorili, že máme platformu, ale aby sme ju naozaj reálne vedeli využívať s našimi užívateľmi. Taktiež sa vieme stretnúť na informačných seminároch Erasmus+, kde sa zameriavame práve na tému hľadania partnerstiev, toho ako nájsť vhodného partnera, ako sa prezentovať, pretože na platforme sa organizácia vie rozhodnúť, či bude viditeľná a sama si dá taký call alebo výzvu na hľadanie partnerov alebo bude neviditeľná a bude si partnerov alebo typ ponuky na partnerstvá iba prehliadať. Toto je tiež podľa mňa veľmi dobrá vec, že sa viete rozhodnúť, ako chcete na Epale pôsobiť. A takisto sa vieme stretnúť v decembri. Už tradične každý december okolo Mikuláša organizujeme a už nám to párkrát aj vyšlo na Mikuláša 06.12. výročnú konferenciu Epale, ktorú pripravujeme aj s kapustnicou.
KK – Už som sa zľakla, že s kapelou.
MP – Kapela je dobrý nápad, píšem si. Čo je podľa mňa úplne skvelé a treba vyzdvihnúť je československá spolupráca a práve v apríli tohto roku sme s kolegami z českého tímu zorganizovali veľmi úspešnú konferenciu v Prahe, ktorej ústrednou témou bola umelá
inteligencia vo vzdelávaní dospelých a všetci sa veľmi tešíme a máme vysoké očakávania od tej slovenskej, ktorá sa uskutoční v apríli alebo v máji v roku 2026 a veríme tomu, že budeme pokračovať v tomto úspešnom trende a takisto odporúčam sledovať stránku epale.sk a naše kanály či už teda Linkedin, Facebook, kde sa naozaj snažíme prinášať aktuálne informácie a vždy dávame dostatočný priestor prihlásiť sa
na naše podujatia.
PM – Na európskej úrovni každý rok centrálna podporná služba Epale organizuje veľkú európsku konferenciu Epale, tento rok bude v októbri a bude trvať dva dni. Bude možné sa na ňu prihlásiť online zdarma a bude venovaná trom hlavným témam, ktorým sa na Epale venujeme tento rok a to je umelá inteligencia vo vzdelávaní, základné zručnosti a rozvoj zručností pre budúcnosť. Takže všetkých záujemcov pozývam a môžu sa pripojiť, diskutovať a naučiť sa niečo nové.
MP – No a v neposlednom rade nemôžeme opomenúť, Festival zručností, ktorý organizuje práve ŠIOV. Je to krásny formát, kde sa vieme stretnúť osobne kolegovia z tímu Europass už pripravujú nejaké aktivity. Takže aj v mene našich kolegov vás pozývame na Festival, v septembri tohto roku a Epale tam nebude chýbať.
KK- Teraz ma zaujíma hlavná úloha Epale alebo jedna z hlavných úloh, ktorá je v prípade Slovenska pomerne náročná. Povedzme si pravdu, ale ak to tak nie je, tak mi to vyvráťte.
A to je zvyšovanie povedomia o vzdelávaní dospelých a podpora jeho rozvoja. Vo všeobecnosti, ak sa to dá zhodnotiť na nejakom kratšom priestore, ako sa nám to darí?
MP – Ja osobne si myslím, že sa nám to darí veľmi dobre. V roku 2020 platforma Epale na Slovensku dostala ocenenie zo strany Asociácie inštitúcií vzdelávania dospelých, kde sme dostali cenu práve za propagáciu vzdelávania dospelých.
PM – Myslím si, že platforma Epale sa už dostala do povedomia odbornej verejnosti v oblasti vzdelávania dospelých a registrovaní užívatelia ju používajú. Využívajú jej nástroje naplno. Vedia si nájsť projektových partnerov a potom nám komunikujú, že vďaka Epale si našli projektových partnerov a zrealizovali veľmi úspešný projekt. Takže to nás veľmi teší.
MP – Väčšinou sú to práve neziskové organizácie napríklad, ktoré projekty získavajú s cieľom urobiť konkrétne veci v danom regióne, meste, ktoré doteraz robili bez finančných prostriedkov a nemajú príležitosť nájsť si projektových partnerov niekde v Európe počas nejakých konferencii alebo networkingových podujatí. Toto je práve skvelé, že projektové ponuky sú tam dokonca roztriedené aj na základe toho, či sa chcete zapojiť do kľúčovej akcie jedna alebo kľúčovej akcie dva a to je na tom super, že sa tam viete veľmi pekne orientovať a filtrovať. Čo by som ešte chcela povedať je, že čo sa týka podpory je aj to, že na Epale môžete nájsť, myslím si, veľmi dobre vybavenú knižnicu alebo voláme to zdroje. Je to vlastne súbor rôznych dokumentov, ktoré sú prepojené na oblasť celoživotného vzdelávania a vzdelávania dospelých. Naozaj tam môžete nájsť rôzne stratégie, európske dokumenty, rôzne vyhlásenia… Snažíme sa, aby platforma bola živá, aby bola odborná, aby bola profesionálna a aby keď človek tam príde, tak podľa toho, čo potrebuje, to tam našiel a potom môže spokojne odísť.
KK – Dotkli sme sa nejakého konkrétneho príbehu a toho, ako sa vám ľudia ozývajú,
čo mi nahráva, pretože s desiatym výročím prichádza aj výzva na zasielanie osobných príbehov formovania prostredníctvom členstva v Epale, ak som sa správne dočítala, poznáme aj my nejaký takýto príbeh?
MP – Poznáme príbeh z Aj ty v IT, kedy sa vlastne súčasťou príbehov komunít stal aj slovenský príbeh a tento príbeh bol práve zameraný na hľadanie projektových partnerov. Takže Epale naozaj v tomto prípade pomohlo a tých projektových partnerov kolegovia našli.
PM – Ja by som možno viac povedal o tej iniciatíve. Je to každoročná iniciatíva, príbehy komunity Epale, čiže prebieha každý rok a je zameraná na také zhromažďovanie, zviditeľnenie a zdieľanie inšpiratívnych skúseností a príbehov členov komunity Epale z celej Európy. No a témou tohto ročníka je konkrétny vplyv Epale počas desaťročného fungovania na profesijný život jej členov. Čiže akým spôsobom ovplyvnilo profesijný život jednotlivých členov, ktorí ho používajú. Príbehy následne budú zverejnené vo forme blogov na Epale a na konci kalendárneho roka aj v knihe príbehov Epale.
MP – Tento príbeh so sebou nesie aj fotku danej osoby. Je propagovaný na všetkých sociálnych sieťach, všetkých európskych kanáloch, ktoré sú teda prelinkované z Epale. My sme vždy veľmi hrdí, keď máme slovenský príbeh, lebo ja si myslím, že na Slovensku je veľmi veľa dobrých odborníkov a zaslúžia si byť súčasťou týchto iniciatív.
PM – Na základe týchto príbehov si vedia ľudia nájsť konkrétnych projektových partnerov v celej Európe.
KK – Vrátim sa späť k téme vzdelávania dospelých ako takej a rada by som sa spýtala, prečo je dôležité sa ako dospelý vzdelávať a či sa vzdelávanie dospelých spája iba s profesijným odborným životom?
PM – Vzdelávanie dospelých sa nespája len s profesijným životom. Samozrejme zahŕňa aj osobný rozvoj, rozvoj záujmov, kognitívnych funkcií, občiansku participáciu, rozvoj digitálnych alebo zelený zručností. Čiže naozaj tá oblasť je široká a môžem to zhrnúť tak,
že vzdelávanie je celoživotný proces pre lepší život. Nielen pre kariéru človeka, zvyšujeme si kvalitu života, keď sa vzdelávame.
MP – Presne, zvyšujeme si kvalitu života, keď sa vzdelávame.
KK – Na Slovensku funguje ešte také, čo sa možno niektorým ľuďom spája so vzdelávaním dospelých, že sú určité oblasti a sú určité profesie, ktoré okey tie sa vzdelávajú, ale mňa sa to netýka, lebo ja nie som lekár, povedzme, alebo niečo iné, s čím sa automaticky spája celoživotné vzdelávanie funguje ešte takéto alebo už sa to darí búrať a už si ľudia uvedomujú význam a prínos toho vzdelávania?
PM – Ja si myslím, že súčasná doba nás núti neustále sa vzdelávať, učiť sa. Aj v tom zmysle, že každodenne sa učím nové vedomosti zručnosti, čiže tento postoj sa už pomaličky mení v spoločnosti.
MP – Áno, ale stále nesmieme zabudnúť aj na skupinu, ktorá by to potrebovala, ale nerobí to. Toto je práve tá skupina, ktorá si myslím, že je ohrozená. Tá zmena myslenia tam musí prísť postupne.
KK – Áno, ale je to asi na tej zmene myslenia, ktorú si pomenovala a je trošku aj také prenastavenie a osveta. Keď sme pri téme prenastavenia. Kde je podľa vás najlepšie s používaním platformy Epale začať a čo naopak ponúka skúseným používateľom?
MP – Začať je jednoduché. Môžete začať napríklad tak, že si nainštalujete aplikáciu
Epale do svojich mobilných telefónov alebo ak máte malú pamäť, tak si jednoducho otvoríte vo svojom prehliadači stránku www.epale.sk . K tomuto chcem povedať,
že sme tiež jedna z krajín, ktorá má vlastnú doménu, čiže je naozaj jednoduché si
to zapamätať – www.epale.sk , ešte raz to opakujem a môžete sa rozhodnúť, či si vytvoríte konto. Ak si vytvoríte konto budete môcť byť aktívnym a budete môcť práve pridávať obsah. Pridávať výzvy na partnerstvá budete sa môcť zapájať do rôznych diskusií a takisto si budete môcť vytvárať napríklad priestory na spoluprácu, či už ispace, ktorý je venovaný projektom alebo colaborativ space, ktorý je venovaný danej konkrétnej téme. Ak sa stále neviete rozhodnúť, či sa zaregistrovať na Epale, tak odporúčam si kliknúť na stránku a prejsť si obsah.
PM – Všetky príspevky na Epale sú triedené do tém z oblasti vzdelávania dospelých. Máme päť hlavných tém a to učiace sa prostredia, vzdelávanie dospelých, zručnosti, politika v oblasti vzdelávania dospelých a kvalita v tejto oblasti. Čiže je veľmi jednoduché filtrovať si obsah podľa týchto tém a samozrejme samotné príspevky zaraďujú do týchto tém ich autori. Čiže keď autor píše príspevok, napíše ho a pod príspevkom má možnosť ho zaradiť do konkrétnej témy, ktorej sa týka. Takže je to veľmi jednoduché a prehľadné.
MP – Len by som chcela doplniť, že samotná registrácia trvá zhruba 24 hodín, kedy vlastne v pravom hornom rohu kliknite na ikonku vytvoriť si účet. Ak už napríklad máte EU login, ktorý používate pre iné účely, nemusíte si vytvárať nový účet na web, ale viete využiť a prihlásiť sa cez ten váš existujúci EU login. Ak nemáte tak si vytvoríte účet, ale prostredníctvom EU loginu priamo na Epale. Je to veľmi jednoduché, pekne vás to vedie, vypĺňate základné údaje, potom odkliknete, že to chcete odoslať a potom do pár hodín vám príde taký autentifikačný e-mail, aby ste si dokončili svoje konto. Ide totiž o to, že naozaj dôkladne dbáme na ochranu osobných údajov a takisto aj na schvaľovanie,
aby naozaj tí členovia, ktorí sú v tej užívateľskej základni boli skutočnými členmi, aby to boli naozaj reálne osoby. Takže vlastne ten proces trvá zhruba tých 24 hodín a potom následne, keď si vytvoríte konto už viete rovno publikovať.
KK – Super. Opäť sa vraciame ku komunite ako živej komunite, takže dôsledne sa overuje to, že členovia sú naozaj členovia, aby tam bol dosť dostatočný predpoklad toho, že budú aktívni. Blížime sa k záveru. Začínali sme desaťročnicou Epale a teraz si dám legendárnu otázku pracovných pohovorov. Kde vidíte Epale o ďalších desať rokov?
PM – Ja dúfam, že bude stáť stále tu a stane sa takým základným informačným zdrojom
v oblasti vzdelávania dospelých pre odborníkov. No a možno sa stane platformou,
kde užívateľom bude prichádzať odporúčaný obsah alebo odporúčania šité na mieru.
Čiže keď si nastavím, že chcem témy len z konkrétnych oblasti vzdelávania dospelých,
tak mi budú prichádzať napríklad notifikácie, že takéto správy alebo blogy sa zverejnili
v tejto oblasti. Dúfam, že sa rozšíri ponuka napríklad vzdelávacích kurzov pre vzdelávateľov dospelých na Epale.
MP- Áno a takisto ja verím tomu, že budeme organizovať viac podujatí s vysokou pridanou hodnotou, či už národných alebo medzinárodných, ktoré budú naozaj prispievať
k rozvoju vzdelávania dospelých na Slovensku a takisto ho vidím nainštalované v každom telefóne.
KK- Samozrejme, je tam charakteristický znak a to logo, takže dúfame asi všetci, že ho budeme vidieť stále vo väčšom a väčšom množstve telefónov. Ja vám veľmi pekne ďakujem, že ste si našli čas, že ste nám prišli porozprávať viac o Epale. Ešte raz odkazujeme na epale.sk a všetky ostatné info. Vám, milí poslucháči ďakujeme za pozornosť a tešíme sa nabudúce.
Dúfame, že sa vám dnešný diel páčil a nezabudnite nasledovať na našej stránke www.siov.sk alebo na platformách Youtube, Spotify a Facebook, aby vám neušli nové epizódy a informácie o odbornom a celoživotnom vzdelávaní.
- Textová verzia rozhovoru s Milanom Kuzmom
KK: Vitajte pri počúvaní ďalšej časti podcastu ŠIOV plus, ktorý sa venuje témam odborného vzdelávania celoživotného vzdelávania aktuálnym trendom na trhu práce, digitalizácii vzdelávania a inovatívnym projektom, z ktorého jeden sme si vybrali ako tému tohto podcastu.
Moje meno je Katarína Kováčová. Na štátnom inštitúte odborného vzdelávania mám na starosti komunikáciu a o národnom projekte Centrá excelentnosti odborného vzdelávania a prípravy alebo skrátene CEOVP sa budem rozprávať s jeho projektovým manažérom a mojim kolegom Milanom Kuzmom, ahoj. Ďakujem, že si si našiel čas.
MK: Ahoj. Dobrý deň.
KK: Začnime hneď od excelentnosti ako takej. Podľa slovníka je význam slova excelentnosť alebo excelentný vynikajúci, vznešený, skvelý. Zaujíma ma Milan, čo je excelentnosť v odbornom vzdelávaní a príprave?
MK: Takže radi by sme na Slovensku pilotne overili excelentné školy alebo excelentné centrá, ktoré by mali byť vynikajúce, vznešené a skvelé, ako si hovorila. A v našom ponímaní je to vo viacerých oblastiach excelentnosti. To znamená, že ten pohľad, ktorý teraz zavádzame a to pilotné overenie nám smeruje nielen v tom typickom pohľade na excelentnú školu, čo spravidla bola zručnosť, prepojenie na trh práce, kvalitní pedagógovia, ale je to doplnené o ďalšie témy, ktoré aktuálne hýbu svetom, čiže máme tam inkluzívne, zelené témy, digitálnu oblasť. Je tam oblasť vzdelávania výskumu a tak ďalej.
Takže máme 15 oblasti excelentnosti a chceli by sme počas troch rokov našim školám napomôcť stať sa takýmito excelentnými a tú cestu potom ukázať aj pre tých ostatných.
KK: Dotkol si sa oblasti excelentnosti, konkrétne pätnástich oblastí excelentnosti. Začiatok projektu si vyžadoval aj presnú zhodu a zadefinovanie toho, čo to je excelentnosť. Aké sú prvky excelentnosti,
v rámci projektu, ktoré sú tie najdôležitejšie, alebo sú všetky rovnako dôležité? Musí ich to potenciálne centrum excelentnosti spĺňať v rovnakej miere?
MK: Je veľmi dôležité povedať, že nám trvalo takmer trištvrte roka, len sa zhodnúť na tej excelentnosti, vyštrngať si tie oblasti, povedať si, čo na tom Slovensku chceme budovať. Kľúčovým rozhodnutím celého tímu bolo, že nebudeme vymýšľať slovenskú excelentnosť, ale inšpirovali sme sa rôznymi európskymi iniciatívami, ktoré už vo svojom DNA majú veci ako EQAVET, kvalitu vo vzdelávaní.
Viaceré európske štáty sa snažia nejakým spôsobom uchopiť témy excelentnosti. Takže my sme si najskôr prežuli všetky tieto zdroje tak, aby sme dokázali v určitom čase zadefinovať týchto 15 oblastí a poďme ich spolu pilotne overiť a poďme si povedať, že do akej miery, ktorá sa má kde rozvíjať.
Špecifikum tých oblastí je v tom, že máme rôzne sektory národného hospodárstva, ktoré pilotne overujeme a pre jednotlivé sektory môžu byť oblasti inak dôležité. A z toho sa aj odvíjajú potom tie rôzne pohľady alebo nastavenie tej spolupráce, čiže oblastí je 15, ako si povedala, majú viac menej rovnakú váhu v rámci toho modulu a metodiky, ktorý je nastavený, ale pre jednotlivé sektory
pre jednotlivé pilotné školy môžu mať iný význam, môžu mať iné priority a môžu byť ďalej rozpracované do rôznych akčných plánov.
Ako príklad jeden zo silných prvkov excelentnosti je zapojenie relevantných partnerov. Sú to zamestnávateľa, stavovské organizácie, zriaďovatelia, vedecké inštitúcie a napríklad aj spolupráca s vysokými školami. A tu už vidíme, že pre niektoré sektory je vysoká škola absolútne rozhodujúca oblasť priemyslu. IKT si nevieme predstaviť bez spolupráce s vysokou školou, ale napríklad pre oblasť gastronómie služieb nie je až taká kľúčová, lebo je tam úplne inak nastavený ten trh práce a požiadavky. Čiže od tohto sa možno odvíjajú tie rozdiely v tom, ako jednotlivé pilotné centrá vnímajú jednotlivé oblasti, akú dôležitosť im dávajú, akým spôsobom budú premietať do tých akčných plánov tieto aktivity.
KK: 16 pilotných centier, čiže 16 pilotných škôl, ktoré sa stále ešte uchádzajú o to byť centrom excelentnosti. Aké sú? Sú už teraz excelentné? Aké majú zastúpenie odborov a ako prebiehal výber tých škôl?
MK: Potom čo sme si povedali, akú excelentnosť tu asi chceme mať a že naozaj ten kľúčový zdroj
pre nás sú európske iniciatívy. Začala debata o tom, na akých školách to pilotne overíme. Jasne treba povedať, že hovoríme o centrách excelentnosti, čo nie je len škola sama o sebe. Tu prvýkrát použijem slovo ekosystém, ktorý som v minulosti nemal veľmi rád, ale tu nám to trošku pasuje, že tie centrá excelentnosti sú o tom partnerstve, opakujem stavovské organizácie, zriaďovateľ, vedenie školy, firmy v okolí, ktoré s nimi spolupracujú a títo sa museli zhodnúť na tom, že práve na tejto škole alebo s touto školou chcú počas troch rokov overovať tieto prvky excelentnosti a nejakým prirodzeným spôsobom sa vyvíjať, čiže úloha naša bola pri výbere sektorov osloviť v prvom rade stavovské organizácie, ktoré majú vecnú príslušnosť k jednotlivým skupinám odborov a poznajú stredné odborné školy na Slovensku. Aby nám dali za jednotlivé sektory ich návrhy ich typy, ktoré školy by mohli byť zapojené. Potom sme si spravili také jednoduché vstupné kritériá pre tie školy tak, aby sme reálne si vedeli povedať, že počas tých troch rokov sú schopné tie ciele naplniť. Keďže projekt nám končí v roku 2027, kedy by sme už radi mali na stole excelentné v tom pravom zmysle slova, tak sme museli nájsť školy, ktoré na to majú určité predpoklady. Preto nemáme zapojené všetky sektory hospodárstva. Tlačilo sa tam viac sektorov hospodárstva, ktoré už s tými školami v minulosti spolupracovali, už majú za sebou určitú prácu a tak sme vybrali tých 16 pilotných škôl ako si spomínala. Je tam zastúpený priemysel či už automobilový strojárina, elektrotechnika. Máme tam oblasť energetiky, gastronómie, máme tam oblasť IKT. Sedíme na pôde školy, ktorá jednou z pilotných škôl zapojených do nášho projektu. Máme tam oblasť pôdohospodárstva, drevárstva a stavebníctvo. To znamená, že celkom slušne sme to sme to rozšírili tak, aby tieto sektory mali možnosť počas tých troch rokov nejakým spôsobom rásť a napredovať. Overovať si jednotlivé prvky excelentnosti, robiť množstvo aktivít, ktoré by mali týchto partnerov trošku stmeliť, zosúladiť ich očakávania tak, aby po skončení projektu prirodzene pokračovali ďalej. Takže 16 škôl, zhruba 12 zameraní národného hospodárstva a rôzny pohľad na excelentnosť každého toho sektoru.
KK: Ale správne tomu rozumiem, že ak v niektorom odbore nebol úplne ten predpoklad, tak sa netlačilo na pílu a nešli sme silou mocou do tohto sektoru, len aby tam nejaké budúce centrum bolo a naopak zase keď sú tam niektoré odbory zdvojené, keď sa niekde rysovali dve tie školy, tak sa pristúpilo k tomuto, že niečo je zdupľované.
MK: Presne tak. Tým, že niečo pilot neoverujeme, tak sme hľadali aj rôzne alternatívy, niekde máme dve školy, ktoré sa spájajú do jedného centra, niekde naopak máme zase školu, ktorá prechádza takou väčšou transformáciou, ale sú tam nejaké základy, na ktorých sa dobre dá stavať. Úplne kľúčovým elementom bol spolupracujúci manažment školy. Keďže my naozaj školu nedokážeme za tri roky zmeniť,
pokiaľ to nemá v DNA, že nejakým spôsobom má predpoklady, tak nikdy by sme nešli na novú spoluprácu s niekým, kde proste ideme od piky budovať partnerstvá, čiže preto je to nastavené rôznym spôsobom.
Ďalej máme na Slovensku sektory, ktoré sú trochu menšie, kde máme zastúpených niekoľko škôl niekoľko kľúčových zamestnávateľov a to by zase na európske peniaze bolo príliš drahé, aby sme investovali do takéhoto sektoru, ale nič nebráni po skončení projektu, aby sa jednotlivé školy v jednotlivých sektoroch uchádzali o túto značku a chceli sa tiež stať centrami excelentnosti pre daný sektor alebo zameranie.
KK: Tým financovaním si mi trošku nahral. Ako prebieha proces pretvárania škôl na centrá excelentnosti? Ako je tento proces financovaný a kto ním školy sprevádza?
MK: Kľúčovým atribútom je, že všetky pilotné centrá spolupracujú so zamestnávateľmi, stavovskými organizáciami a zriaďovateľmi na odsúhlasenom modeli a metodike. Je to v podstate „cestovná mapa“, ktorá školám hovorí, čo a kedy majú v danej oblasti urobiť, aby sa stali excelentnými.
Každá škola si tento model preklopila na svoje aktuálne podmienky. Celkovo 15 oblastí centier excelentnosti je rozložených na jednotlivé drobné ukazovatele, ktoré sú spravidla tvrdo merateľné. Ak si vezmeme ako príklad oblasť vzdelávania dospelých – aby sa škola stala excelentnou, musí naplniť určitý ukazovateľ, napríklad počet kurzov alebo konkrétnu aktivitu. Školy vedia, kde sa nachádzajú teraz, a vytvorili si akčný plán, kde chcú byť o tri roky.
V tomto procese im pomáha náš tím metodikov. Sú medzi nimi garanti za jednotlivé oblasti, ktorí sú so školami v dennodennom kontakte, vysvetľujú im potrebné kroky a sprevádzajú ich. Okrem toho má každá škola vlastný tím ľudí, ktorý pracuje na rozvoji akčného plánu.
Čo sa týka financovania, podarilo sa nám vybaviť nadväzujúcu výzvu na materiálne vybavenie. Školy zapojené v pilotnom projekte tak môžu reagovať na výzvu a dovybaviť sa špičkovou technikou v témach, ktoré potrebujú. Celé to do seba logicky zapadá.
Dôležité však je, aby to školy nevnímali len ako novú „nálepku na dvere“. Je to o troch rokoch tvrdej práce so všetkými partnermi. Cieľom je, aby medzi nimi vzniklo prirodzené nastavenie, pretože úlohou budúcich centier excelentnosti je stať sa „trendsettermi“ pre ostatných. Pilotné centrá musia v danom sektore koordinovať aktivity, zapájať aktérov a získať si celkovú sektorovú akceptáciu. Ak má byť niekto budúcim centrom excelentnosti napríklad pre stavebníctvo, tak všetci v stavbárskej brandži by mali tomuto partnerstvu pomáhať už od začiatku. V budúcnosti z toho budú benefitovať všetci a ostatní už nebudú musieť nevyhnutne prechádzať celým procesom od nuly, čo, ako vieme, nie je vôbec jednoduché.
KK: Toto ma zaujíma tá spolupráca, to prepájanie, budeme v jednom sektore – budúce centrum excelentnosti a ostatní partneri v tom danom sektore. Môže sa stať, že tam bude ten vzťah skôr konkurenčný ako otvorený nejakej spolupráci. Ako budú tie budúce centrá excelentnosti pripravené riešiť toto?
MK: Je to reálny problém nášho školstva. Na Slovensku máme aktuálne viac ako 800 stredných škôl a gymnázií, čo vytvára veľmi tvrdú a niekedy až nezdravú konkurenciu. Detí je málo, školy doslova bojujú o prežitie a často si svoje nápady strážia. Nechcú ich posunúť ani škole, ktorá sídli o 20 kilometrov ďalej, pretože bojujú o toho istého žiaka či pedagóga, ktorých je taktiež nedostatok.
A školy nám to dali jasne najavo. My však od nich od začiatku vyžadujeme transparentnosť a otvorenosť. Zverejňujeme všetky dokumenty, ktoré s nimi máme, vrátane akčných plánov, ktoré tvoria. Cítime tam však obavu: „Máme nejaké know-how, a ak ho teraz zverejníme, o rok ho použijú všetci naokolo a my budeme mať opäť menej žiakov, lebo nám ich preberú.“
Tento problém v školstve vnímame veľmi intenzívne. Jediné, čo funguje, je odbremeniť naše pilotné školy od dennodenného boja o žiaka. Preto úzko spolupracujeme so zriaďovateľmi, ktorí školám garantujú lepšie financovanie a upravujú plány výkonov tak, aby školy mohli prijímať žiakov, ktorých trh naozaj potrebuje. Spolupracujeme aj so stavovskými organizáciami, ktoré majú kompetencie školám pomôcť.
My tomu hovoríme, že školy musia byť „hájené“. Potrebujú mať istotu, že im okolie pomáha, aby si mohli dovoliť riešiť veci otvorene. Je to veľká zmena nastavenia. Faktom je, že v niektorých sektoroch už máme školy, ktoré sú prirodzene vnímané ako „trendsetteri“ a tam je to jednoduchšie. Potom sú tu však segmenty, kde je konkurenčné prostredie extrémne prísne a tam je to o to ťažšie. Budeme preto musieť školám naďalej pomáhať budovať sebaistotu, aby sa nebáli komunikovať otvorene, pretože tie každodenné problémy im pomáhame riešiť my.
- To je zrejme súčasťou celkového nastavenia systému. Projekt, ktorého realizátorom je Štátny inštitút odborného vzdelávania, rieši aj systémové ukotvenie centier excelentnosti v odbornom vzdelávaní a príprave. Toto všetko teda bude zrejme súčasťou budúceho ekosystému a vnímania partnerstiev v jednotlivých sektoroch.
MK: Presne tak. Jedným z cieľov je nastaviť systém, legislatívu a financovanie tak, aby prvok centier excelentnosti na Slovensku vôbec vznikol a bol jasne definovaný. Musí byť zrejmé, čo presne pojem „centrum excelentnosti“ znamená v zmysle zákona.
Druhá vec je, že s pilotnými školami si potrebujeme prejsť celý proces overovania v praxi. Školy sú vlastne spolutvorcami svojej vlastnej budúcnosti. Mimochodom, týchto škôl je aktuálne šestnásť, hoci projekt ako taký hovorí o ôsmich. Povedali sme si, že ak je cieľom mať osem najlepších, musíme začať so širšou vzorkou. Počas troch rokov sa môže stať čokoľvek – objektívne aj subjektívne faktory, napríklad zmena vedenia školy. Aby sme neohrozili európske zdroje a splnili ciele, rozšírili sme základňu, z ktorej v závere vykryštalizujeme minimálne osem centier.
V tom čase už musíme mať nastavený zákon aj stabilné financovanie. Verím, že potom už tieto inštitúcie budú fungovať úplne inak ako doteraz. Už o nich nebudeme hovoriť len ako o školách, ale ako o skutočných centrách excelentnosti. Okrem klasického výchovno-vzdelávacieho procesu v nich totiž budujeme akúsi nadstavbu. Práve tú môžeme nazvať excelentnosťou, pretože aktivity a oblasti, ktorým sa budú venovať, pôjdu ďaleko nad rámec bežného, každodenného života školy.
KK: Môže sa stať, že všetkých 16 centier bude aj finálnymi centrami excelentnosti a čo v tom prípade, ak ich bude dvojnásobok oproti pôvodnému zámeru projektu?
MK: Môže sa to stať, projekt to nevylučuje. Ak všetkých 16 pilotných centier „zamaká“ a budú poctivo napĺňať model a metodiku tak, aby mali v školskom roku 2026/2027 hmatateľné výsledky, môžu procesom certifikácie prejsť všetky. V tom prípade ich budeme mať šestnásť. Nie je to až taký problém.
KK: Takže sa to zvládne ufinancovať…
MK: Hej… hoci je to o niečo náročnejšie. Keď systém nastavíte na menší počet a výsledne ich máte viac, podpora sa musí rozdeľovať medzi viacerých. Pôvodne sme sprevádzanie nastavovali na osem až dvanásť škôl, ak ich bude šestnásť, vyžaduje si to väčšie úsilie od zriaďovateľov, ktorí sú o tom informovaní.
Viac sa budú musieť angažovať aj stavovské organizácie, ktoré školám pomáhajú v rozvoji. A samozrejme, kľúčové je pozitívne nastavenie na samotnej pôde škôl. Musia si povedať, že toto je ich budúcnosť. Budovanie centra by malo byť nateraz ich prioritou, pretože fáza tvorby si vyžaduje omnoho viac energie, než potom samotná prevádzka, keď už je systém nastavený a beží. Ak sa k tomu takto postavia, myslím si, že sa dá zvládnuť aj šestnásť centier.
KK: Zaujíma ma ešte jeden konkrétny bod, a to je vzťah medzi duálnym vzdelávaním a centrami excelentnosti (CEOVP). Zavážilo pri výbere pilotných škôl to, či už boli v duáli? Ako sa tieto dve oblasti navzájom ovplyvňujú a dopĺňajú?
MK: Sme veľkými fanúšikmi duálneho vzdelávania už od roku 2015, kedy na Slovensku vzniklo. Máme za sebou desať rokov skúseností a všetky relevantné štúdie potvrdzujú, že „duál“ sa jednoducho oplatí. Oplatí sa mladým ľuďom, ktorí sú lepšie uplatniteľní a majú vyššie mzdy. Oplatí sa školám, ktoré vďaka spolupráci s firmami získavajú dynamiku, finančné zdroje a dokážu zatraktívniť aj odbory, ktoré predtým upadali. Samozrejme, oplatí sa firmám, ktoré získavajú pripravených zamestnancov, a v konečnom dôsledku aj štátu. Existujú analýzy, ktoré jasne hovoria, že štát na dobre nastavenom duálnom systéme celkovo zarába.
Preto je pre nás kľúčové, aby školy v pilotných centrách buď priamo v systéme duálneho vzdelávania fungovali, alebo si k nemu našli cestu. Máme tam napríklad špecifické priemyslovky, ktoré v minulosti v duáli neboli. Chceme od nich, aby si vytvorili partnerstvá s inými školami, ktoré už túto skúsenosť majú.
Logika je jednoduchá: ak máte byť pre niekoho „trendsetterom“, musíte dokonale poznať, čo sa deje na trhu medzi školami a firmami. Ak by niekto chcel radiť iným ohľadom duálneho vzdelávania bez vlastnej skúsenosti, bolo by to menej uveriteľné. Tlačíme teda na to, aby si všetky naše školy počas pilotného overovania prešli duálom v určitej miere a mali tú vlastnú skúsenosť. Na druhej strane máme aj školy, kde je v duáli zapojených až 70 % žiakov, čo je v danom regióne pravdepodobne maximum možného.
KK: Prejdime k praktickému príkladu. Predstavme si, že som riaditeľka strednej odbornej školy a denne riešim množstvo problémov. Viem, že existujú centrá excelentnosti – s čím konkrétne sa na ne môžem obrátiť? A druhý príklad: Som riaditeľka školy v sektore, kde ešte žiadne centrum excelentnosti nie je. Môžem sa ním stať aj ja? A ak áno, ako na to?
MK: Počas pilotnej fázy je najjednoduchšie sledovať web Štátneho inštitútu odborného vzdelávania (www.siov.sk). Priebežne tam zverejňujeme všetky informácie, zoznam zapojených škôl aj partnerské stavovské organizácie, ktoré sú gestormi pre dané sektory. Ak škola vidí, že niektoré centrum práve rieši tému, ktorá je dôležitá aj pre ňu, napríklad kariérové poradenstvo, môže sa už teraz snažiť o nadviazanie spolupráce. Stále sme však v pilotnej rovine, kedy tieto partnerstvá a modely len tvoríme.
Ak má škola ambíciu stať sa v budúcnosti centrom excelentnosti, musí sledovať legislatívny proces. Dobrou správou je, že zákon o odbornom vzdelávaní (č. 61) sa otvára už tento rok. Nechceme čakať do konca projektu, naším cieľom je mať už v roku 2025 pripravenú úpravu, ktorá jasne zadefinuje kritériá pre centrá excelentnosti. Niektoré zmeny by mali nadobudnúť platnosť od 1. januára 2026, ďalšie od septembra 2026.
V zákone budú ukotvené kľúčové kritériá, ktoré určia, kto sa môže stať centrom excelentnosti. Zároveň tam bude časť odkazujúca na štatúty jednotlivých sektorov, keďže medzi nimi môžu byť drobné odchýlky. Škola, ktorá si tieto podmienky naštuduje, sama vycíti, či na to má.
Následne by mala kontaktovať príslušnú stavovskú organizáciu. Naša predstava je taká, že práve stavovská organizácia bude podľa zákona podávať návrh na ministerstvo. Mala by teda školu sprevádzať celým procesom získania certifikácie či akreditácie. Ak tento proces dopadne úspešne, škola sa stane oficiálnym centrom excelentnosti pre daný sektor alebo oblasť.
KK: Pre tých, ktorí sa možno v téme neorientujú alebo o projekte Štátneho inštitútu odborného vzdelávania (ŠIOV) počujú prvýkrát – ŠIOV je realizátorom projektu CEOVP. Stavovské a profesijné organizácie spomíname preto, lebo sú kľúčovými partnermi, ktorí zastrešujú svoje špecifické oblasti a teda aj budúce centrá excelentnosti.
MK: Ja len možno doplním, že stavovské organizácie majú vecnú príslušnosť k jednotlivým skupinám odborov. Majú kompetencie zo zákona, ale aj prirodzený záujem o kvalitu a správne nastavenie systému. Preto je ich rola taká podstatná.
Rovnako dôležitými partnermi sú zriaďovatelia. Chceme totiž, aby tieto školy mali celoslovenskú pôsobnosť. Hoci škola sídli napríklad v Nitre, jej zriaďovateľ jej musí umožniť realizovať aktivity pre celé Slovensko. V pilotnom projekte máme zastúpené aj súkromné školy, takže komunikujeme aj so súkromnými zriaďovateľmi. Všetci si musia uvedomiť váhu tohto postavenia – ak sa škola stane centrom excelentnosti, vyplývajú z toho nové kompetencie a úlohy. Nejde o projekt na rok či dva, očakávame dlhodobú spoluprácu a partnerstvo.
Pre nás je kľúčovým pojmom kvalita. Pri výbere pilotných škôl sme oslovili to najkvalitnejšie, čo bolo v danom momente k dispozícii a na čom sa zhodli všetci partneri. Musím povedať, že výber bol založený na súhlase všetkých strán. Stalo sa, že niekde mal manažment školy iné priority alebo projekty a do spolupráce ísť nechcel. Bolo by nefér nútiť ich do trojročného záväzku, ak by sa na to necítili. Niekde nám zasa zriaďovateľ povedal, že jeho strategické zameranie je iné. My to rešpektujeme.
V pilotnej fáze potrebujeme súzvuk partnerov. Ak by teraz niekto z akéhokoľvek dôvodu vycúval, zbrzdilo by to celý proces. Ideme do toho s tými, ktorí majú chuť „vyštrngať“ si všetky detaily a posúvať sa ďalej. Celé je to postavené na báze dobrovoľnosti, zmysluplnosti a chuti tvoriť niečo nové.
KK: Ak tomu správne rozumiem, v tomto kalendárnom roku (2025) budú centrá excelentnosti zaradené priamo do legislatívy, konkrétne do zákona o odbornom vzdelávaní a príprave. Predpokladám, že tam budú mať vyhradenú celú časť, ktorá bude riešiť ich fungovanie.
MK: Presne tak. Našou snahou je zabezpečiť fungovanie pilotných centier aj po skončení projektu. Chceme sa vyhnúť nezmyselnému „gapu“ (medzere), preto sme sa rozhodli pripraviť zákon čo najskôr. Ministerstvo školstva je v tomto veľmi ústretové a uvažujeme rovnako.
Zákon sa teda objaví v zbierke skôr, hoci možno s určitým odkladným účinkom. Keďže projekt končí v školskom roku 2026/2027, chceli by sme na jeho konci tieto školy „scertifikovať“ – ešte presne neviem, aký pojem nakoniec zvolíme, ale pôjde o udelenie oficiálnej značky centra excelentnosti.
Cieľom je, aby školy po skončení projektu plynule pokračovali vo svojich aktivitách a nastavenom modeli. Chceme predísť situácii, ktorá sa pri projektoch často stáva: že projekt skončí a až potom sa narýchlo hľadá riešenie, čo bude o pol roka alebo o rok ďalej. Robíme maximum pre to, aby bol tento prechod v maximálnej miere plynulý.
KK: Do akej miery sa budú budúce centrá excelentnosti venovať vzdelávaniu dospelých vo svojom odbore či sektore?
MK: Vzdelávanie dospelých je kritické, je to kritický bod aj pre naše pilotné centrá. Vieme, že trh sa vyvíja nesmierne rýchlo a pracujúci ľudia budú musieť prechádzať neustálym „upskillingom“, rekvalifikáciami či doplňovaním vzdelania.
Nie sme spokojní s tým, že mnohé stredné odborné školy na Slovensku obrazne povedané „na obed vypnú“ a počas sviatkov či prázdnin vôbec nefungujú. Od centier excelentnosti očakávame, že budú pripravené poskytovať podporu trhu práce prakticky nepretržite. Práve vzdelávanie dospelých je jednou z kľúčových oblastí, ktorú chcú naše pilotné školy „rozchodiť“.
Ich úlohou je v rámci celého ekosystému partnerov definovať, čo vzdelávanie dospelých pre ich konkrétny sektor znamená. Školy by mali prejsť akreditáciou podľa nového zákona o vzdelávaní dospelých, aby sa stali inštitúciami, ktoré na to majú nielen odbornú kapacitu, ale aj oficiálne oprávnenie. Už počas pilotnej fázy by mali zrealizovať prvé kurzy, aby získali relevantnú spätnú väzbu z praxe.
Po skončení projektu by mali byť schopné pomôcť s týmto procesom aj ostatným školám. Naším cieľom je, aby na Slovensku ideálne neexistovala škola, ktorá sa poobede zavrie. Školy majú vybavenie aj kvalitných ľudí, preto by mali byť schopné venovať sa aj dospelým. Samozrejme, vyžaduje si to legislatívne zmeny, musíme sa pozrieť na nastavenie úväzkov pedagógov a jasne zadefinovať, ktoré kurzy musia byť akreditované a ktoré môžu vzniknúť na báze priamej spolupráce so zamestnávateľmi. Mnohé firmy by totiž radšej vzdelávali svojich ľudí na pôde školy než vo vlastných priestoroch. Takéto prepojenie svetov je vzájomne obohacujúce a rozbehnutie vzdelávania dospelých na stredných odborných školách je preto jedným z pilierov nášho projektu.
Vieme, že máme nový zákon o vzdelávaní dospelých, ktorý sa postupne uvádza do života. Naše školy sú pri tomto procese od úplného začiatku. Môžem prezradiť, že pre ne už pripravujeme prvé vzdelávacie aktivity a informácie. Nepôjde však len o teoretický výklad toho, o čom zákon je, ale o predstavenie reálnych a konkrétnych možností v praxi. Počas pilotnej fázy projektu prejdeme so všetkými školami celým procesom tak, aby sa z nich stali inštitúcie, ktoré majú v oblasti vzdelávania dospelých silné slovo a relevantné postavenie.
KK: Zákon o vzdelávaní dospelých rieši aj certifikáciu vzdelávacích inštitúcií. Budú sa centrá excelentnosti považovať za certifikované inštitúcie automaticky?
MK: Nie, musia si prejsť štandardným procesom certifikácie. Zákon jasne definuje podmienky a naše školy ich musia splniť rovnako ako ostatní. Chceme, aby sa stali relevantnými partnermi na trhu práce a aby dokázali túto oblasť uchopiť profesionálne a so všetkými náležitosťami.
KK: Zastavme sa pri samotnom označení „centrá excelentnosti“. Musíme priznať, že na tento názov nemáme exkluzívny patent a ľudia sa môžu stretnúť aj s podobnými označeniami. Ako v tom urobiť poriadok? Popri budúcich centrách excelentnosti (CEOVP) totiž stále existujú aj Centrá odborného vzdelávania a prípravy (COVP). Aký je medzi nimi rozdiel a v čom spočíva spomínaný „upgrade“?
MK: Začnem tým upgradom. Aktuálne máme na Slovensku viac ako 400 odborných škôl, pričom 120 z nich je nositeľom označenia COVP. Táto značka vznikla pred viac ako desiatimi rokmi a bol to vtedy náš prvý nástroj, ako na základe definovaných kritérií identifikovať určitú mieru kvality.
Už vtedy sme hovorili o spolupráci so zamestnávateľmi či stavovskými organizáciami a smerovali sme k určitej „čistote“ odborov, ktorá je dnes pre centrá excelentnosti (CEOVP) kľúčová. Faktom však je, že nie všade sa to podarilo udržať. Niektoré COVP hrajú svoju rolu dodnes výborne, no niekde sa ten pôvodný zámer, úprimne povedané, vytratil. Cítime, že to už v rámci celého systému nie je úplne fér.
Keďže pripravujeme novú legislatívu, jednou z našich úloh je vysporiadať sa aj s existenciou COVP. Aktuálne o tom diskutujeme a riešenie ešte nie je definitívne. Existujú návrhy, podľa ktorých by značka COVP zanikla a pokračovali by sme už len s CEOVP. Iné návrhy zasa hovoria o tom, že by COVP mohli zostať ako určitý medzistupeň s nanovo nastavenými kritériami. Buď tomu nájdeme opodstatnene, obidvom značkám, alebo pôjdeme len so značkou CEOVP.
Uvidíme, ktorému z týchto variantov sa nakoniec nájde v zákone opodstatnenie. Finálne rozhodnutie urobí ministerstvo školstva ako finálny zákonodarca a podľa toho zadefinujeme postavenie oboch značiek v novom zákone.
KK: Ale ambícia je to zladiť, teda aby existovalo už len ideálne jedno označenie…
MK: Hej, snaha o zjednotenie tu určite je. Dokonca ani centrá excelentnosti nechceme mať „zakonzervované“. Diskutujeme o alternatívach, ktoré by umožnili školám neustále sa posúvať vpred. To, že sa raz stanete centrom excelentnosti, by nemalo znamenať konečný stav, ale záväzok k ďalšiemu rozvoju.
Na rozdiel od doterajšieho systému COVP chceme mať v legislatíve jasne nastavené aj pravidlá na odoberanie tejto značky. Ak škola prestane napĺňať stanovené kritériá, dostane obrazne povedané „žltú kartu“, a ak nenastane náprava, príde „červená karta“. Táto rola potom môže prejsť na inú školu. Chceme, aby to bol dynamický nástroj, ktorý reálne pomáha zvyšovať kvalitu.
Čo sa týka otázky brandingu, kým centrá excelentnosti nemáme v zákone, nemáme sa o čo pevne oprieť. Ako si spomenula, dnes môže označenie „centrum excelentnosti“ použiť ktokoľvek, či už ide o firmu alebo nejaký segment trhu. Akonáhle však budeme mať zákon, budeme sa jasne odvolávať na centrá excelentnosti v zmysle legislatívy, kde bude presne zadefinovaná ich rola aj povinnosti.
Potom to bude dôležité najmä pre mladých ľudí a dospelých. Keď túto značku uvidia, budú si môcť jednoducho preveriť, o aké centrum ide, či je to len súkromný názov firmy, alebo inštitúcia, ktorá sa odvoláva na zákon. Práve to legislatívne ukotvenie a náš model metodiky budú garantovať, že dané centrum excelentnosti spĺňa najvyššie štandardy.
KK: Dotkli sme sa ešte jednej dôležitej veci – centrá excelentnosti nebudú mať tento status „na doživotie“. Môže sa stať, že oň škola príde, prípadne sa ho sama vzdá, alebo dôjde k dohode o odobratí tohto prívlastku.
MK: Zásadná zmena oproti súčasnosti je v tom, že celý model centier excelentnosti stojí na kvalite. Hovoríme o SWOT analýzach, stratégiách, jasnom nastavení a spoločnej vízii budúcnosti. Ak sa škola od tohto smeru odkloní a prestane napĺňať stanovené kritériá – či už z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov – stratí svoju rolu.
Keďže očakávame, že tieto školy budú za aktivity navyše extra platené, celý sektor by trpel, ak by niekto tieto prostriedky čerpal, ale neplnil by svoje úlohy. Musíme si na to dávať veľký pozor. Ak škola zaváha, v prvom rade sa jej budeme snažiť pomôcť a posunúť ju späť na správnu cestu. Ak však zistíme, že problémy sú opakované, bude v záujme najmä stavovskej organizácie, aby si „vychovala“ nástupnícke centrum, ktoré bude pripravené nastúpiť na uvoľnené miesto.
Je to férové. Nikto nemôže počítať s tým, že raz získa označenie a má „vyhraté“ na veky vekov. V pripravovanej legislatíve chceme presne naformulovať, kto bude plnenie podmienok vyhodnocovať a aký bude postup pri ich nedodržaní. Na niektorých bodoch už existuje zhoda, iné ešte precizujeme. So školami sme momentálne v druhom roku spolupráce a potrebujeme si tie procesy ešte poriadne „vyštrngať“, aby sme sa uistili, že systém nastavíme správne a bez chýb.
KK: Budú centrá excelentnosti v budúcnosti skutočne „topkou“ vo vzdelávaní a prvou voľbou pre partnerov v danej oblasti? Kedy nastane tento stav?
MK: Robíme všetko pre to, aby to tak bolo. Tá unikátnosť spočíva v tom, že na pôde centra sa prepájajú všetci kľúčoví aktéri. Neznamená to však, že centrum excelentnosti musí byť v danom sektore najlepšie úplne vo všetkom na jednom mieste. Podstata je v partnerstve. Centrum môže mať partnerskú školu alebo inštitúciu kdekoľvek inde, ktorá dopĺňa špecifické potreby sektora.
Dôležité je, aby v centre dochádzalo k prienikom záujmov a aby sila spolupráce bola úplne zrejmá. Ak si partneri dokážu spoločne „vyštrngať“ jednotlivé témy a riešenia, ktoré odtiaľ vyjdú, budú objektívne zmysluplné pre dobro mladého človeka aj pre rozvoj sektora ako takého.
Ak sa nám toto podarí, jednotliví aktéri sa budú na centrá excelentnosti obracať prirodzene a vnímať ich ako pridanú hodnotu. V tom momente si budeme môcť povedať, že sme projekt urobili dobre.
KK: Držíme palce, aby sa táto vízia naplnila. Národný projekt Centier excelentnosti odborného vzdelávania a prípravy (CEOVP) budeme sledovať aj naďalej. Milan, ďakujem ti za účasť a návštevu v štúdiu. Vám, divákom a poslucháčom, ďakujeme za pozornosť a odporúčame sledovať naše webové stránky, kde nájdete informácie nielen o tejto téme.
- Textová verzia rozhovoru s učiteľkami Cvičnej firmy
GH: Dobrý deň. Dnes si povieme niečo o cvičných firmách. Ja som Gabriela Horecká zo Slovenského centra cvičných firiem na Štátnom inštitúte odborného vzdelávania. Mojimi hostkami sú Terka Garajová a Lenka Hrušková z Obchodnej akadémie Nevädzová v Bratislave.
A čo to vlastne tá cvičná firma je? Je to predmet, ktorý využíva alternatívne metódy vyučovania – simuláciu ako hlavnú metódu, projektové vyučovanie, inscenačnú metódu. Cvičná firma je zariadená ako reálna firma, pracuje s reálnymi dokladmi, fiktívnym tovarom a fiktívnymi peniazmi. Učiteľ využíva frontálne vyučovanie len minimálne. V cvičnej firme je skôr kolegom ako pedagógom a je veľmi dôležité, aby si to učiteľ uvedomoval.
Kedy si sa prvýkrát stretla s myšlienkou a vôbec s cvičnou firmou, Terka?
TG: No tak ja úplne v tých počiatkoch, kedy vznikli cvičné firmy, ešte ako študentka Strednej ekonomickej školy v Seredi v roku 1992, kde sme si sami mohli založiť svoju cvičnú firmu. Bola som prvá riaditeľka cvičnej firmy v Seredi a tá cvičná firma tam nejakú dobu pôsobila… A neskôr už ako učiteľka. V roku 2009 bola na pôde Ekonomickej univerzity krásna vedecká konferencia o cvičných firmách, kde som sa vrátila do mojich školských čias a obnovila si svoju lásku cvičnej firme. Tam som sa inšpirovala od diskutujúcich aj od pána riaditeľa Obchodnej akadémie Watsonovej, ktorý povedal, že cvičná firma by mala spolupracovať s reálnymi partnermi a teda tohto sa držím celý čas.
GH: Ďakujem. A čo ty Lenka?
LH: Keďže som učiteľkou iba tri roky, tak moja skúsenosť s cvičnou firmou je omnoho čerstvejšia. Ale musím povedať, že to je pre mňa jeden z najintenzívnejších projektov, ktoré mám možnosť na škole učiť. Dostala som sa k nemu prostredníctvom Terky. Stala sa totiž taká situácia, že sa nemohla zúčastniť jedného veľtrhu, a tak ma oslovila, či by som so žiakmi nešla namiesto nej. A keď som sa dostala do tej podstaty cvičnej firmy, tým, že ja som učiteľ externe, čo znamená, že mám aj svoj vlastný biznis a že učím iba pár dní v týždni a popri tom mám inú prácu, tak to bol ideálny spôsob skĺbenia mojich vlastných skúseností z biznisu do školského systému.
Keď som zistila, akým spôsobom môže cvičná firma pomôcť žiakom, veľmi ma to oslovilo. V podstate ide o veci, ktoré som sa ja sama musela učiť až v praxi a tu máme možnosť žiakom priamo ukázať, ako veci fungujú. Pre mňa to bol skvelý spôsob, ako to celé uchopiť.
Takže pre mňa bola cvičná firma výzvou, a zároveň aj satisfakciou toho, čo by som chcela v školstve robiť a dosiahnuť – aby žiaci rozumeli tomu, ako veci fungujú v praxi a akým spôsobom sa dá založiť a marketingovo uplatniť firma na trhu. A práve toto všetko predmet cvičná firma žiakom ponúka.
GH: Terka, aká bola tvoja prvá cvičná firma a ako si spomínaš na jej žiakov?
TG: Moje prvé skúsenosti s cvičnými firmami sa začali ešte na Spojenej škole v Šali. V tom čase tam však cvičné firmy ešte neboli až tak rozvinuté. Dostali sme úplne nové priestory, a teda moji žiaci začali vlastne tým, že ju budovali od samého začiatku, teda od maľovania a zariaďovania priestorov, ale teda môžem povedať, že potom tie aktivity robili s maximálnym nadšením a záujmom, aj prípravy na veľtrhy a veľmi ich to bavilo všetko.
GH: A stretávaš sa s niektorými žiakmi?
TG: Za tie roky sme s niektorými v podstate už ako kamaráti, tykáme si a teda by som mohla povedať, že niektorí sú úspešní podnikatelia, niektorí sú manažéri v korporátoch, čiže v podstate každý hovorí a každý chváli, keď sa vráti, že cvičná firma mu dala veľa.
GH: To som veľmi rada. Lenka, ja viem, že ty si ešte krátko v cvičnej firme, ale ako si ty spomínaš na tú svoju prvú cvičnú firmu?
LH: Áno, je to ešte čerstvé, čo znamená rok dozadu. Som veľmi rada, že som mala možnosť si to vyskúšať, a musím povedať, že som mala asi aj veľké šťastie na žiakov. Dosiahli sme naozaj veľmi pekné úspechy na veľtrhoch nielen v Bratislave, ale aj v zahraničí, teda v Českej republike v Olomouci a v Prahe. A celkovo tá príprava aj samotná účasť mi nejakým spôsobom ukázali, za čo som nesmierne vďačná, akým spôsobom sa dá ten predmet viesť, čo sa tam dá všetko robiť a ako tých žiakov posunúť ďalej.
Momentálne mám ďalšiu skupinu žiakov, ktorí si znova vytvorili vlastný predmet podnikania. Využijem už aj vlastné skúsenosti a dokonca som už využila aj svojich bývalých študentov na to, aby trošku nakopli tých súčasných, že ako to urobiť čo najlepšie. Takže momentálne mám svojich pomocníkov štvrtákov, ktorí sa občas zapájajú do vyučovacieho procesu tretiakov.
GH: Super. Hovorila si o veľtrhu cvičných firiem, že ste boli aj Bratislave na veľtrhu aj v Prahe. Môžeš nám povedať, ako si spomínaš na veľtrh cvičných firiem v Prahe, lebo tam ste dosiahli veľmi dobrý úspech.
LH: Áno, pre mňa to bola prvá skúsenosť vôbec ísť do tej Prahy. Na veľtrhu som sa predtým nezúčastnila, ani ako podnikateľ, ani ako študent, takže aj ja sama som mala veľké očakávania.
Na veľtrhu je niekoľko kategórií, na ktoré sa žiaci pripravujú. Keďže som mala skúsenosť s veľtrhom z Bratislavy a Olomoucu, uvedomila som si, že je veľmi dôležité počúvať, čo vlastne tí hodnotitelia hovoria, čo presne chcú. Lebo cieľom je naučiť tých študentov niečo urobiť, odprezentovať, ale musia vedieť počúvať svojho klienta a v tomto prípade je ten klient ten hodnotiaci. Pre mňa bolo preto dôležité, aby si uvedomili, ako to urobiť čo najlepšie a ako dosiahnuť čo najlepší výsledok. Takže aj pre tých žiakov aj pre mňa to bolo motivujúce tým, že sa vedeli niekam posunúť a vedeli to aj využiť a oni sa z toho nesmierne tešili. A ak naozaj dosiahnete ten úspech, tak to je to najviac, čo si viete predstaviť. A keď už videli, ako to funguje niekde inde, tak ten tretí veľtrh bol pre nich už naozaj úspešný. V Prahe bolo osem krajín – Taliansko, Maďarsko, Rakúsko, Česko, Slovensko atď.. To znamená, že tam bolo 70 firiem z ôsmich krajín. My sme skončili druhí celkovo, čo bol naozaj krásny úspech. Takže myslím, že tá satisfakcia toho, čo ten predmet prináša je absolútne obrovská, na klasickom predmete to asi nedosiahnete, lebo ten veľtrh je naozaj niečo, čo vás posúva prakticky veľmi dopredu.
GH: Ako si spomínaš ty Terka na veľtrhy cvičných firiem? Ja si pamätám na tvoju úžasnú firmu Old city bike…
TG: Áno, tá bola veľmi úspešná naozaj, a teda nadviažem na Lenku ako hovorila, že tie veľtrhy sú krásnym motivačným prvkom pre tých žiakov oproti klasickému vyučovaciemu procesu, že proste pre tých žiakov ponúkame len známky, nemáme nič iné v ponuke a keď ideme na ten veľtrh, tak to je motiváciou, že teda ideme a niečo tam zažijú. čo robia tú aktivitu viac a ich to podľa mňa, ženie, lebo chcú niečo dosiahnuť, chcú vyhrať, samozrejme, každý je súťaživý. A preto tie veľtrhy sú skvelou príležitosťou, veľkým prínosom pre žiakov.
Prvá vec je teda motivačná funkcia a potom tiež príprava na veľtrh, ktorá vyžaduje plnenie rôznych úloh, individuálne aj tímové pracovné úlohy. Navrhujú stánok, navrhujú katalóg, tvoria vizitky a ponukové listy, elektronickú prezentáciu, spravujú sociálne siete. Čiže je tam dosť veľa úloh. No a potom už samotná účasť na veľtrhu, kde zažijú atmosféru reálneho obchodovania, zdokonalia sa v komunikácii so zákazníkom, pri medzinárodných veľtrhoch aj v cudzom jazyku a potom samozrejme musia vypisovať nejaké doklady. A potom, ako už Lenka povedala, keď príde nejaký ten úspech, tak je to taká krásna odmena. Ale teda práca nasleduje aj po veľtrhu, lebo po každom veľtrhu sme analyzovali, kde sme mali slabé stránky. Čiže v podstate sme si urobili vlastnú skúšku, že teda kde sme dobrí, kde sme slabí a tie slabiny sme mohli vylepšovať. A to, že sme už vedeli, kde sa zlepšiť, bola v podstate ďalšia motivačná funkcia, a teda môžem povedať, že každým veľtrhom sa žiakom zlepšovali jemné zručnosti.
GH: A ktorá cvičná firma ti utkvela v pamäti najviac a prečo?
TG: No tak asi to bola tiež tá firma Old city bike, tu bola naozaj výborná spolupráca s reálnou firmou, ktorá sa venovala výrobe bicyklov. Boli sme sa pozrieť priamo vo výrobe, ako sa vyrábajú bicykle. Majitelia firmy aj ostatní zamestnanci boli veľmi ústretoví, mohli sme si porobiť fotky. Mali sme tam aj sústredenie, šli sme tam v piatok a domov sme prišli v nedeľu. Takže sme sa v tej firme naozaj vyšantili, čo prinieslo svoje úspechy, že vlastne žiaci z každého veľtrhu, či to bola Bratislava alebo Praha, prinášali absolútne víťazstvo. V prahe sme boli absolútny víťaz v období, keď tam bolo s nami vyše 100 firiem z desiatich krajín sveta. Táto firma bola ako jediná za svoje úspechy ocenená aj primátorom mesta Bratislavy, ešte Ivom Nesrovnalom, za úspešnú reprezentáciu hlavného mesta Slovenskej republiky.
GH: Spomínam si, že v tej Prahe dokonca rodičia priviezli jeden alebo dva tie bicycle a dokonca aj náš prezident Pen Worldwide (Svetové združenie cvičných firiem) sa vozil po areáli výstaviska na tomto bicykli. Tak to mám ešte aj ja v pamäti.
TG: Áno, my sme s tými bicyklami chodili, teda keď nám rodičia pomohli a doniesli ich. No niekedy sme zažívali aj strasti s tými bicyklami.
GH: To verím.
LH: Treba si vybrať vhodný predmet podnikania tým, že to prepravujete. Snažím sa aj ja z toho praktického hľadiska, aby sme to vedeli transportovať, ak sa chceme zúčastniť nielen veľtrhu v Bratislave, ale ísť niekam inam, aby to bolo čo najpríjemnejšie, Takže bicykel, klobúk dolu, no muselo to byť podľa mňa trošku náročnejšie. Ale evidentne to bol extrémne krásny úspech, gratulujem, viem si predstaviť, že to muselo byť atraktívne, aj veľmi príjemné.
GH: Áno, inak musím povedať, že teraz sme boli v Košiciach, predtým v Poprade, v Olomouci atď a naozaj musia cvičné firmy rozmýšľať nad tým, ako to vybavenie stánku preniesť. Minulý rok som cestovala s jednou cvičnou firmou z Bratislavy z Košíc a medzi nami boli naskladané krabice a ešte aj víťazný notebook a tlačiareň, ktoré vyhrali, takže bol to veľký problém.
TG: Keď sme šli s týmito bicyklami hromadnou dopravou, tak podmienkou autobusu bolo, že bicykel musí mať odmontované koleso, čiže naši žiaci neboli len zruční, čo sa týka jemných zručností, ale už vedeli aj poskladať a rozobrať bicykel.
GH: Čo by ste nám priblížili, čo vás zaujalo na veľtrhoch v zahraničí?
LH: Keď sa spýtam žiakov, čo je cieľom toho predmetu, tak chceme uspieť, vyhrať, čo je úplne super. No ako sa k tej výhre dostať? Ono to nie je úplne jednoduché. Jedna vec je, že chcem a si myslím, že to dokážem a druhá vec, aké mám možnosti, aká je tá realita, čo sa týka logistiky, času a tak všetko. Treba si to nejakým spôsobom ozrejmiť, čo môžeme urobiť, čo sa dá, keďže nie každý nápad je úplne zrealizovateľný. Tak trebárs, bicykle, akože super, motivácia aj pre mňa, ale ja by som už nejakým spôsobom nešla do takého produktu, lebo viem, že by to bolo veľmi náročné na ten transport a tak ďalej. Ale keď si vezmeme to zahraničie, teda Čechy… Ja dúfam, že sa dostaneme do zahraničia iného ako Čechy, tak je to asi tiež otázka nastavenia školy, nastavenia financií atď., keďže to nie je len záležitosť časová, ale aj finančná a logistická… Slovenský veľtrh je podľa mňa kvalitatívne výborný, rovnako ako ten český. Z pohľadu organizácie sú oba na veľmi vysokej úrovni. Rozdiel však vidím v tom, že keď žiaci vycestujú do zahraničia, má to pre nich trochu inú váhu. Je to pre nich výnimočnejší zážitok, idú niekam, kde aj prespia. To znamená, že tam idú rozvíjať zručnosť nielen v rámci toho predmetu, ale a zažije možno, že ako keby to bola pracovná cesta, to znamená, že aj reálny spôsob fungovania nielen tej firmy, ale aj presunov atď. Takže to zahraničie dáva pridanú hodnotu toho zažitia tej zahraničnej pracovnej cesty pre tých žiakov a nielen tej prezentácie na veľtrhu. To znamená, že musia si to naplánovať, kedy postavím stánok, kedy sa vystriedam, kedy pôjdem a tak ďalej. Lebo keď je to v Bratislave, tak je to čisto, že stretneme na tom mieste, odprezentujem idem domov. Keď je to celý deň, tak rozvíjajú aj organizáciu toho času.
Takže čo sa týka tých súťažných kôl aj kvality, je podľa mňa či zahraničie alebo Slovensko, úplne na top úrovni, akurát to zahraničie pridáva tú hodnotu toho zažitia tej pracovnej cesty.
GH: Áno a keby to bolo ešte ďalej, napríklad objednať letenky, ale aj vlaky a tak ďalej…
LH: Presne tak, lebo v Bratislave nemusíte riešiť nič, vo význame tej prípravy. Lebo zahraničie zahŕňa aj pre toho učiteľa aj pre tých žiakov vela plánovania, lebo to je tiež súčasťou toho podnikania. Chcem niekam ísť, musím to celé zorganizovať časovo nastaviť. Zohnať si čo najlacnejší lístok alebo ubytovanie a tak ďalej. To znamená, že už tam sa s tými žiakmi dostanem do tej reálnej situácie, čiže rozvíjame aj tie ďalšie skills, ktoré žiaci v bežnom živote, či už pracovnom alebo osobnom vedia použiť.
Terka má teraz štvrtákov, ktorých som ja mala predtým ako tretiakov a sama vidí, akým spôsobom sa vedia zorganizovať, akým spôsobom sa vedieť zmanažovať. A to je podľa mňa dôsledok práce v cvičnej firme, naučili sa zodpovednosti, čo im veľmi pomáha aj v ďalšom živote. To, že niekam idem, zahŕňa množstvo úloh, ktoré musím predtým urobiť a teraz ich robia sami. Takže tí žiaci si rozvíjajú veľmi vela zručností. Takže Praha, zahraničie majú v tomto veľkú pridanú hodnotu.
GH: Terka, čo ty povieš, akú máš takú spomienku z účasti v zahraničí?
TG: No tak my sme pobehali v Čechách Olomouc, Sokolov a Praha, ktorá je asi najprestížnejšia, pretože ide o najväčší veľtrh. Mne osobne sa veľmi páčil jeden prvok, ktorý majú v Olomouci – stretnutie s porotou, čo teda nie je bežné. Čiže sme mali možnosť pripraviť si svoje materiály, ukázať ich porotcom a oni povedali, že toto ešte máte zle to a inak to brali tí žiaci ako keby som im to povedala ja. Od toho porotcu to brali, že tento človek nás bude hodnotiť, tak si dali povedať, zobrali to viacej k sebe a potom dopracovali zase tie veci. Čiže toto bol celkom zaujímavý prvok, že stretnutie s porotou pred tým veľtrhom, čo bolo špecifikum tohto olomouckého veľtrhu.
LH: Tento rok som aj ja prihlásila žiakov do Olomoucu, tým pádom je to pre mňa tiež úplne iný prvok, kde sa tí žiaci budú mať možnosť stretnúť. Ja som vybrala formou online, ale dá sa samozrejme aj priamo stretnúť s tým hodnotiteľom prezentácie. To znamená, že získajú prvý feedback na to, čo by tam byť malo a čo nie, akým spôsobom sa majú uberať. Princípom tej cvičnej firmy je rozvíjať zručnosti, to znamená, aby vedeli komunikovať, aby urobili tie veci čo najlepšie a už ten úspech buď príde alebo nie. Prvá cena môže byť iba jedna… Ale už je tam tá snaha, že ako to urobiť lepšie. To je podľa mňa dôležitý krok, ktorý tí žiaci na cvičnej firme urobia.
GH: Ja som bola tiež raz v Olomouci za Slovenské centrum cvičných firiem a veľmi ma zaujalo keď som bola už priamo na tom hodnotení, že po každej prezentácii všetci porotcovia nevyjadrovali len k tej prezentácii, a k tomu štýlu, ale trebárs aj k oblečeniu, že vie, že k tomuto predmetu podnikania sa to napríklad hodí, nehodí alebo aj obuv. No nešlo o to, nejakým spôsobom zhodiť toho žiaka, ale vlastne ho pripraviť na tú budúcnosť, že jednoducho keď predávam niečo športové, tak sa hodí byť športovo oblečený a keď predávam niečo luxusné, tak by sa hodilo byť tak a tak.
TG: Tieto príklady boli perfektné aj pre ostatných žiakov, lebo keď sú prezentácie, tak inokedy, keď sa prezentuje, v obecenstve sedia tí ktorých sa to týka, ostatných to nezaujíma. Tu však bolo obecenstvo plné, pretože každého zaujímalo, akú spätnú väzbu porotcovia dajú.
Žiaci boli zvedaví, či sa ich vlastné hodnotenie stretne s tým, čo povie porotca. A práve tým sa učili aj tí, ktorí práve neprezentovali, počúvali spätnú väzbu a vedeli si z nej zobrať poučenie, napríklad že na toto si mám dávať pozor alebo toto by som mal urobiť inak. Čiže to je ďalšia metóda, lebo keď nehodnotí verejne, tak sa to stratí, teda nikto nevie, prečo niekto dostal určitý počet bodov. Ale tu to bolo naozaj jasné a žiaci sa učili, že na čo si dávať pozor.
LH: Toto musím oceniť aj ja, že je to jedniný veľtrh, ktorý naozaj dáva dosť podrobnú spätnú väzbu. Keď žiak pochopí, prečo niečo urobil dobre alebo zle, je to prvý krok k tomu, aby to nabudúce urobil lepšie. Ak nevie, za čo dostal tú známku alebo hodnotenie, tak ho to nikam neposunie. Keď totiž počujú, čo urobili dobre a čo by mali zlepšiť, má to pre nich oveľa väčší zmysel a sú aj viac motivovaní. Podľa mňa tá motivácia v cvičnej firme, a teda vo všetkých predmetoch, je veľmi potrebná… A toto je jeden z úžasných spôsobov ako ukázať, že sa dá napredovať, keď človek vie, na čom má pracovať. Takže Olomouc to poňal veľmi progresívne.
TG: V Olomouci mali asi aj šťastie, lebo keď sme sa rozprávali s pani organizátorkou, hovorila nám, že prišiel jeden podnikateľ s tým, že on by chcel na veľtrhu hodnotiť a práve on priniesol tento prvok a inicioval aj stretnutie s porotou. On tiež vníma to, že pre tých žiakov je to naozaj prospešné. Sám sa do toho aktívne zapojil a práve preto to robia v Olomouci týmto spôsobom ako jediní.
GH: Som veľmi rada, že to hovoríte. Inak aj na našich slovenských veľtrhoch využívame to, že hodnotí vždy súťaže aj niekto z reálnej praxe. Potrebujeme tam vnášať aj prvky z toho reálneho prostredia, aby to nebolo len z toho pedagogického prostredia, lebo potom je to také umelé.
Mám na vás poslednú otázku, ako sa chystáte na Medzinárodný veľtrh cvičných firiem Slovensko, ktorý pripravujeme v Peugeot aréne na Príkopovej 6 v Bratislave v dňoch 20. a 21. 2024?
TG: Ja budem mať tento rok veľmi ľahkú úlohu, ja sa chystám ako hosť. Teším sa na všetky cvičné firmy a teda aj na našich.
LH: Ja vediem tretiakov a tí si zakladajú tú firmu. Ten termín býva vždy trochu šibeničný, pretože kým sa žiaci „zobudia“ a začnú naplno pracovať, je koniec októbra. Takže je to vždy výzva aj pre mňa, aj pre nich. Momentálne je príprava naozaj v plnom prúde a verím, že sa nám podarí predstaviť krásny projekt. Tentokrát sme si vyberali takú trošku ženskú tému o rodovej rovnosti, takže ponúkame taxí výlučne pre ženy. Takže prvýkrát je to služba, väčšinou sú tie predmety podnikania tovarom, teda nejakým produktom. Tentokrát to bude služba, takže som sama zvedavá, akým spôsobom to zarezonuje nielen u ostatných žiakov alebo ale aj u hodnotiacich. A čo chcem ešte povedať k tej príprave ešte, keď si sa pýtala, že ako to ide, ja by som tak dala do povedomia, že ten učiteľ v cvičnej firme má aj trošku inú úlohu, teda nielen učiteľa takého klasického výkladového, ale je tam taká časť kolegu veľmi často. Veľká časť výučby je založená na koučingu. To znamená, že naozaj sa snažím vystupovať do tej úlohy pozície, aby ten svoj cieľ vedeli dosiahnuť prirodzeným spôsobom, to znamená viesť ich, ako to robiť. Navádzať ich, pripomínať im nejaké veci, ako sú termíny alebo tie úlohy atď. To znamená, že vždycky som v takejto pozícii ako keby kolegu, facilitácia, respektíve pomocníka alebo kouča, aby som vždycky naviedla, že keď oni trošku zabudnú alebo proste sa zasnívajú… Že vždycky ich naviesť, že nezabúdajme, že sa blíži ten dátum. Treba im pripomínať vždycky ten cieľ a nejako ich namotivovať, aby ten výkon dávali čo najlepší.
GH: Ďakujem, ja by som teda ešte raz pripomenula, že Medzinárodný veľtrh cvičných firiem Slovensko 2024 už sa blíži. Bude 20.-21. 2024 v Peugeot aréne, v priestoroch bývalého Národného tenisového centra v Bratislave a podujatie sa uskutoční pod záštitou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a mládeže Slovenskej republiky. Záštitu prevzal pán Tomáš Drucker, minister školstva.
LH: Ja som nesmierne vďačná, že tento rok to je vo väčších priestoroch, keďže minulý rok to bolo trošku stiesnené. Takže bude tam možno aj viac firiem, takže bude tam väčšia konkurencia, čo je super, ale aj väčšia motivácia na to, ako byť lepším.
GH: Možno len pripomeniem, že na stránkach Štátneho inštitútu odborného vzdelávania a na stránkach Slovenského centra cvičných firiem je už aj kompletný program veľtrhu. Máme tam veľmi vela prezentácií aj interaktívnych podujatí. Máme samozrejme aj zahraničných partnerov, z Nemecka, zo Slovinska, Rumunska, zo Španielska. Takže myslím si, že to bude veľmi dobrá aktivita pre všetkých žiakov, aby si vyskúšali tú prácu spoluprácu. A samozrejme cvičná firma je veľmi dôležitá, že ich stimuluje a motivuje, aby sa angažovali a objavuje, čo v nich je, čo ich baví. Oni vlastne objavia možno niečo aj do svojej budúcnosti, čo už si vlastne aj ty Terka potvrdila.
TG: Ja by som možno ešte doplnila, že cvičná firma nie je len o veľtrhoch, aby to nevyzeralo, že nič iné sa nerobí. My sme si to s Lenkou rozdelili, ona učí tretiakov, s ktorými sa venuje marketingovej časti a ja štvrtákov a venujeme sa účtovníctvu a daňovníctvu, čiže ideme komplexne do miezd. Teraz nás čaká množstvo zmien. Je schválený konsolidačný balíček, čiže my so žiakmi môžeme zakomponovať všetky tieto veci o podávaní daňových priznaní, sami môžu si nacvičiť, ako vystavať daňové priznania. Cvičná firma vlastne komplexne zastrešuje fungovanie celej firmy. Žiak si tak môže veľa vecí preniesť aj do svojho životopisu. Ja im to stále pripomínam, že prax nie je len tá platená, ale aj tá, ktorú reálne zažijú a vyskúšajú si ju. Môžu si napísať, že robili marketingové veci, mzdy, účtovníctvo, že vedia vystaviť daňové priznanie, čiže toto všetko si môžu napísať ako praktické veci do životopisu.
GH: Ja možno zakončím, tiež si mi prihrala, že len teraz nedávno ma informovala jedna pani učiteľka, že jej žiačka povedala, že išla do Nemecka na univerzitu a v rámci toho jej posudzovali vysvedčenia, ale zaiskrili im oči, keď zbadali európsky certifikát absolventa cvičnej firmy, kde je slovne popísané, čo v tej cvičnej firme robila, aké aktivity a tým pádom hneď povedali “Berieme ťa”. To bolo veľmi pozitívne. To znamená, že naozaj to je veľmi dôležité, aby mohli žiaci absolvovať niečo takéto, lebo tá simulácia reálnej praxe je vynikajúca príprava pre život.
TG: Áno, presne tak. V podstate môžem povedať, že pre žiakov, ktorí neprejdú cvičnou firmou, sú mnohé veci stále dosť abstraktné. A platí to často aj pre dospelých. Ja totiž robím aj vzdelávanie dospelých a vidím, že aj ľudia, ktorí už prišli z praxe, vnímajú niektoré pojmy veľmi abstraktne.
Až keď si to reálne vyskúšajú, keď napríklad vezmú do ruky skutočný doklad a pracujú s ním, vtedy tomu začnú lepšie rozumieť. Vedia si to predstaviť v praxi a zároveň si to aj oveľa lepšie zapamätajú.
GH: Ďakujem mojim kolegyniam Terke aj Lenke za účasť na tomto podcaste a stretneme sa na veľtrhu cvičných firiem v Bratislave.
LH: Ďakujeme veľmi pekne, ja sa chcem tiež poďakovať za takúto možnosť a čím viac ľudí bude vedieť alebo počuť, o čom je cvičná firma, tým lepšie. Je to naozaj veľmi pekný projekt, ktorý vedie žiakov k inovatívnemu a zodpovednému podnikaniu. Rada by som spomenula ešte jednu vec, keďže vyšla nová učebnica, ktorú sme doteraz nespomenuli. Ja som sa k nej dostala až teraz, ako nový učiteľ a musím povedať, že je veľmi dobre spracovaná. Fiktívne podnikanie na Slovensku sa podľa mňa stáva čoraz atraktívnejšie aj vďaka tomu, že materiály a podklady k nemu sú dnes spracované nanovo a veľmi moderne.
TG: Ďakujeme za pozvanie a tešíme sa na veľtrh.
GH: Príďte sa pozrieť na veľtrh, všetci ste vítaní.
- Textová verzia rozhovoru s Branislavom Hadárom
Ďakujeme, že počúvate Šiov plus. Tento podcast prináša zaujímavé rozhovory s odborníkmi a otvára dôležité témy. Venuje sa nielen odbornému a celoživotnému vzdelávaniu, ale aj najnovším trendom na trhu práce, digitalizácii vzdelávania, kariérovému poradenstvu a inovatívnym projektov, ktoré formujú budúcnosť odborného vzdelávania na stredných školách.
Katarína Kováčová (KK): Vítam vás pri počúvaní prvého vydania podcastu Štátneho inštitútu odborného vzdelávania Šiov plus. Moje meno je Katarína Kováčová, na Šiove mám na starosti komunikáciu a dnes sa budem rozprávať s riaditeľom Štátneho inštitútu odborného vzdelávania Branislavom Hadárom, ahoj.
Branislav Hadár (BH): Ahoj.
KK: Ďakujem, že si prijal pozvanie. Na úvod nám prosím predstav Štátny inštitút odborného vzdelávania a jeho hlavnú úlohu alebo to môžeme spraviť trochu inak… Stredoškoláci majú v rámci súťaží cvičných firiem za úlohu za 90 sekúnd predstaviť svoju cvičnú firmu, tak spúšťam časomieru. Páči sa.
BH: ŠIOV alebo teda Štátny inštitút odborného vzdelávania je priamo riadená organizácia ministerstva školstva. V zmysle štatútu a kontraktu medzi ministerstvom a nami, je našou úlohou riešiť odborné vzdelávanie a prípravu a aj vzdelávanie dospelých. Takže pôsobíme hlavne v oblasti stredných odborných škôl, kde riešime množstvo tém súvisiacich so štátnymi vzdelávacími programami a nastavením určitých pravidiel, ktoré sa týkajú odborného vzdelávania. V tomto smere spolupracujeme hlavne so stavovskými a profesijnými organizáciami a potom tu máme ďalšiu veľkú oblasť a tou je vzdelávanie dospelých.
KK: Ešte stále máš čas…
BH: V tých oblastiach prichádzame do styku so zamestnávateľmi, stavovskými organizáciami, ale aj ďalšími organizáciami ministerstva školstva a v neposlednom rade, čo sa týka vzdelávania dospelých, tak tam v poslednom období spolupracujeme s ďalšími organizáciami, ktoré sa zaoberajú vzdelávaním dospelých.
KK: Sme Štátny inštitút odborného vzdelávania. Odborné vzdelávanie máme v názve. Skratku OVP, pre odborné vzdelávanie a prípravu, používame takmer každodenne. Vysvetlime si, čo všetko do odborného vzdelávania patrí a čo sú jeho najaktuálnejšie témy.
BH: Aby som rozšíril to, čo som povedal na začiatku, tak samozrejme, do odborného vzdelávania a prípravy, patrí hlavne príprava štátnych vzdelávacích programov. Ďalej sú to súťaže, ktoré organizujeme v spolupráci s jednotlivými aktérmi a potom tu máme cvičné firmy. Máme stredisko cvičných firiem, ktoré je súčasťou siete Pen Worldwide, ktorá združuje cvičné firmy z celého sveta. Takže toto sú tie hlavné témy, čo sa týka odborného vzdelávania a prípravy.
Ale trochu sa vrátim do histórie, pretože v predchádzajúcom období sme riešili dva veľké národné projekty a síce národný projekt Duálne vzdelávanie, ktoré patrí pod odborné vzdelávanie a prípravu. A druhý projekt Systém overovania kvalifikácii, ktorý súvisí so vzdelávaním dospelých a tento národný projekt sa premieta do nového zákona o vzdelávaní dospelých, ktorý by mal platiť od 01. 01. 2025. To znamená, že my sme k tomu pripravovali určité podklady, aby sa veci z tohto projektu dostali do nového zákona. A tým pádom nadväzujem na to, čo sa bude diať v budúcnosti, pretože by sme mali byť zainteresovaní aj v certifikácii inštitúcií, ktoré budú vzdelávať dospelých.
KK: Takže, keď do toho vstúpim, tak naše skúsenosti z projektov a skúsenosti našich kolegov sa odrážajú v legislatívnych úpravách…
BH: Tak ako som spomínal, národný projekt Duálne vzdelávanie bol v podstate podkladom k tomu, aby sa ustanovil zákon 61 v roku 2015, ktorý sa novelizoval v roku 2018 a potom 01.01.2022. A to vyplynulo aj z toho národného projektu, kde sa riešilo množstvo tém a ktoré sa potom premietli aj do legislatívneho rámca, ktorý momentálne existuje. A tie skúsenosti a znalosti, ktoré sme získali, budeme využívať aj v ďalšom pokračovaní ďalších projektov, o ktorých budeme hovoriť, takže v tomto smere nám projekty pomáhajú rozširovať pôsobenie Štátneho inštitútu odborného vzdelávania na ďalšie oblasti, súvisiace nielen so štátnym vzdelávacím programom, či legislatívou, ale aj praktickými skúsenosťami, ktoré využívame pri príprave rôznych dokumentov, čo sa týka odborného vzdelávania a prípravy.
Zároveň podotýkam, že v predchádzajúcom období sa robila Stratégia celoživotného vzdelávania na roky 21 až 30. Pripravili sme k tomu aj akčný plán v spolupráci s ministerstvom školstva. Tieto veci sa postupne kreujú, pretože na Štátnom inštitúte odborného vzdelávania spolupracujeme nielen na Slovensku s tými, ktorí majú tú oblasť na starosti, ale aj so zahraničím, takže získavame podklady a spolupracujeme v rámci Európskej únie a riešime rôzne projekty súvisiace aj so vzdelávaním dospelých.
KK: Takže nielen vzdelávanie stredoškolákov v rámci stredných odborných škôl, ale aj vzdelávanie dospelých. Nie je to až tak dlho, čo sme to celoživotné vzdelávanie prebrali do agendy, k tomu sa ešte dostaneme… Ako hodnotíš súčasný stav odborného vzdelávania na Slovensku a ktoré oblasti sú podľa teba najväčšími výzvami?
BH: Ten projekt (Duálne vzdelávanie) nastavil určité pravidlá, ktoré dnes už platia a zapojenie a spolupráca škôl a firiem sa zintenzívnila. Dneska to vnímame ako veľmi silnú oblasť spolupráce medzi zamestnávateľmi, stavovskými organizáciami, školami a ministerstvom. V tejto oblasti sa to veľmi silno prepojilo, hlavne v trojročných a štvorročných odboroch s maturitou, ktoré majú odbornú prax viac ako 50 percent, takže tam je to duálne vzdelávanie na vysokej úrovni. Takže tam sa tá spolupráca veľmi zintenzívnila a myslím si, že je prospešná pre obidve strany. Školy vedia ten trend udržať len ak budú spolupracovať so zamestnávateľmi. A tam sa bude tvoriť v podstate tá obsahová stránka toho štátneho vzdelávacieho programu, ktorý máme na starosti my. Štátne vzdelávacie programy vytvárame priamo v pracovných skupinách, na základe toho sa potom štátny vzdelávací program schvaľuje na ministerstve školstva a z neho sa tvoria školské vzdelávacie programy.
Takže v tomto smere sa odborné vzdelávanie v rámci kvality posunulo vpred. Vnímame rôzne projekty v jednotlivých regiónoch aj v národných projektoch, ktoré chcú zvýšiť kvalitu odborného vzdelávania a prípravy nielen po investičnej stránke, ale ide aj o nastavovanie procesov, ktoré prispievajú ku kvalite. Ak sa tieto procesy premietnu aj do legislatívy, odborné vzdelávanie sa posunie ešte ďalej. V porovnaní s rokmi 2013, 2015, 2017 sme sa veľmi posunuli k duálnemu vzdelávaniu a prepojeniu zamestnávateľov a stavovských organizácií s trhom. To znamená trh práce so žiakmi a školami a toto je veľmi dôležitý krok k tomu, aby sme držali kvalitu v rámci odborného vzdelávania a prípravy, len tak môžeme zabezpečiť, že absolventi budú pripravení pre potreby trhu práce. Nedarí sa to úplne vo všetkých odboroch. Záleží to aj od prístupu jednotlivých firiem či sektorov. Veľké firmy, hlavne nemecké firmy, po vzore nemeckého modelu odborného vzdelávania pristúpili seriózne k tomuto systému.
Momentálne sa v projekte zo švajčiarskeho finančného mechanizmu chceme zaoberať aj sektormi, ktoré nie úplne naskočili na túto istú vlnu ako tie, čo sú v automobilovom priemysle, elektrotechnike, „strojárine“. Takže aj v tomto smere chceme posunúť odborné vzdelávanie aj v tých sektoroch, v ktorých sa momentálne nedarí až tak dobre.
KK: Môžeme konkretizovať odbory, v ktorých bol o duál záujem, ale nejako sa nepodarilo ho implementovať a ktoré práve rieši projekt, ktorý aktuálne prebieha na Štátnom inštitúte?
BH: Ja by som sa ešte vrátil k téme duálneho vzdelávania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou odborného vzdelávania a prípravy. Z môjho pohľadu je kľúčové, aby sme posilňovali tzv. work-based learning, teda učenie sa priamo v pracovnom prostredí. V zahraničí je bežné, že žiaci absolvujú prax u zamestnávateľov, najčastejšie v treťom alebo štvrtom ročníku. Práve takáto skúsenosť je podľa mňa veľmi dôležitým krokom k zvýšeniu kvality prípravy žiakov na ich budúce povolanie. Takže z môjho pohľadu aj toto prispelo k tomu, že tá prax sa môže zlepšiť aj preto, lebo zamestnávatelia sú dnes inak pripravení. Vo firmách pôsobia hlavní inštruktori, ktorí prešli potrebným legislatívnym procesom a spĺňajú stanovené podmienky. Navyše, zamestnávatelia prechádzajú certifikáciou prostredníctvom stavovských a profesijných organizácií, čo pomáha udržiavať vysokú kvalitu praktického vyučovania. Aj preto si myslím, že duálne vzdelávanie dnes nabralo správny smer a má silný potenciál. Nie všetkým sektorom sa však podarilo zapojiť rovnako úspešne. Spolu s ministerstvom školstva, stavovskými a profesijnými organizáciami vidíme ešte veľký priestor na zlepšenie v stavebníctve, poľnohospodárstve a potravinárstve. Chceli by sme, aby sa aj tieto odvetvia priblížili k úrovni sektorov, ktoré sú už v duálnom vzdelávaní veľmi silné, ako napríklad automobilový priemysel, elektrotechnika či strojárstvo. Aj preto sme v rámci Švajčiarskeho finančného mechanizmu nastavili projekt tak, aby sme sa zamerali práve na tieto oblasti a podporili ich ďalší rozvoj.
KK: Duál nepochybne zvýšil záujem žiakov o stredné odborné vzdelávanie, pretože musíme priznať, že ešte pár rokov dozadu bolo obdobie, kedy stredné odborné vzdelávanie, zvlášť v niektorých oblastiach, zápasilo s nedostatkom žiakov. Zmenilo sa to? Zvýšil sa záujem o odborné vzdelávanie a prípravu?
BH: V národnom projekte sa nastavovalo viacero vecí. Jedna z nich je aj plán výkonov, pretože si myslíme, že štát by mal byť pripravený na to, že bude riešiť to, čo je v súvislosti s trhom práce v rámci prípravy budúcich zamestnancov dôležité. Takže to bola jedna oblasť, kde sa urobili určité kroky, a samozrejme tým, že do procesu vstúpili zamestnávatelia a riešia motiváciu aj prepojenie so žiakmi, aj tam nastal určitý progres. Dôležité je, aby to nebol nábor žiakov, ale výber žiakov a ukazuje sa nám, že pokiaľ je kvalita výberového procesu možná, tak samozrejme aj kvalita žiakov je úplne inde, ako bola predtým. A akonáhle tam vstupuje silný partner a to je ten zamestnávateľ, tak potom sa zvyšuje aj kvalita procesu či už pri dochádzke alebo aj pri výsledkoch. Teraz je pre žiakov omnoho dôležitejšie, mať výsledky aj v škole aj tú prax priamo u zamestnávateľov.
KK: Čiže pokiaľ si škola vyberá a majú aj žiaci ten pocit a tú vedomosť, tak sa to odzrkadľuje v tom, ako k škole pristupujú…
BH: Samozrejme, zamestnávateľ je nosným prvkom v tom, že sa na žiakov pozerá ako na potenciálnych budúcich zamestnancov a aj tú prípravu smeruje k tomu, aby sa v budúcnosti stali ich zamestnancami. A potom ten prístup vnímajú aj žiaci. Vnímajú to prepojenie so zamestnávateľom… inak ako keď majú iba prax na škole. Takže toto je dôležitý prvok, ktorý posilňuje motiváciu žiakov.
KK: Viackrát sme spomenuli spoluprácu. Spoluprácu so školami aj so zamestnávateľmi. Ako presne prebieha tá spolupráca? Je tu priestor zo strany Šiov-u na rozšírenie tej spolupráce?
BH: My neustále spolupracujeme so školami, medzi školami často pôsobím, chodím na školy po celom Slovensku… Vnímam aj plusové veci, aj tie, ktoré by sme mohli vylepšiť. Je tu spolupráca s vyššími územnými celkami ako hlavnými zriaďovateľmi odborných škôl. Zároveň často komunikujeme so stavovskými a profesijnými organizáciami, ktoré majú svoju Radu zamestnávateľov pre OVP. Pre mňa je dôležité, aby sme o tom debatovali, aby sme spolupracovali, či už v rámci stavovských organizácií, vyšších územných celkov, ale zároveň aj so školami. Komunikovali o tom, ako to vylepšiť, ako hľadať riešenia nielen cez štátne vzdelávacie programy, ale celkovú spoluprácu medzi jednotlivými aktérmi odborného vzdelávania a prípravy. Takže v tomto smere si myslím, že Šiov je to „pojítko“ medzi týmito aktérmi. A ja si sám beriem za úlohu vždy, že hľadám to riešenie, aby sme to posunuli zase tou kvalitou dopredu.
KK: To si mi nahral, pretože my nemôžeme byť nejakým solitérom, ostrovom sám pre seba, ale musíme byť súčasťou nejakej siete. Čiže spolupracujeme tak ako sme hovorili so školami, zamestnávateľmi, ďalšími priamo riadenými organizáciami, rezortom školstva, ďalšími rezortmi a partnermi. Moja otázka bola pôvodne, aká je naša úloha a pozícia v tejto sieti, takže sme „pojítko“?
BH: Áno, určite sme tá organizácia, ktorá prepája jednotlivých aktérov v odbornom vzdelávaní. Riešime to nielen s ministerstvom školstva, ale častokrát spolupracujeme s Nivam-om (Národný inštitút vzdelávania a mládeže), takže s pani generálnou riaditeľkou som tiež v spojení. To isté s Vúdpapom (Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie) a s CVTI (Centrum vedecko-technických informácií SR). Takisto riešime so Sekciou stredných škôl a celoživotného vzdelávania na pravidelnej báze, so štátnym tajomníkom… Takže my hľadáme riešenia pre celú sieť odborných škôl a prepojenie s trhom práce, samozrejme.
KK: Vzdelávacie trendy sa menia, aké trendy vidíš ako najrelevantnejšie pre odborné vzdelávanie v blízkej budúcnosti a zaujíma ma, či na ne školy reagujú a? Sú schopné a ochotné reagovať na meniace sa trendy odborného vzdelávania?
BH: Samozrejme, nie všetky školy sú pripravené… Na Slovensku je určitá výzva riešiť optimalizáciu siete škôl, lebo máme naozaj veľa škôl, kde je menej žiakov, ako by bolo vhodné. Potom sa tam kumulujú nejaké veci, ktoré nie sú vhodné pre kvalitu vyučovacieho procesu, a tým pádom dochádza k tomu, že nevieme zabezpečiť tú kvalitu v toľkých školách a chýbajú nám, samozrejme, pedagogickí zamestnanci. To je ďalšia veľká téma, ktorú bude musieť školstvo riešiť v budúcom období. Ale je tu aj digitalizácia, zelená transformácia, umelá inteligencia. Jedným z projektov, ktorým chceme riešiť kvalitu vzdelávania na stredných odborných školách, je Centrum excelentnosti odborného vzdelávania a prípravy, kde chceme prepojiť strednú školu so zamestnávateľmi a stavovskými a profesijnými organizáciami a samozrejme aj s univerzitami. Chceme zabezpečiť, aby žiaci už na základnej škole vedeli, čo sa bude diať na stredných školách. Na školách by malo prebiehať vzdelávanie pedagogických zamestnancov a všetky tie veci, ktoré sú nové, trendové. Mali by to byť trendsetteri vo svojom sektore, školy, ktoré sa postupne stanú inštitúciami schopnými zabezpečovať nielen odborné vzdelávanie pre žiakov, ale aj vzdelávanie dospelých a pedagogických zamestnancov. Práve prebiehajúci projekt vytvára pôdu na to, aby sa v priebehu troch rokov tieto školy posunuli na vyššiu úroveň a dokázali komplexne riešiť témy, ktoré sú pre daný sektor kľúčové.
KK: Dotkli sme sa už viacerých minulých aj súčasných projektov a treba povedať, že projekty sú neoddeliteľnou súčasťou činnosti Štátneho inštitútu odborného vzdelávania. Poďme si ich v skratke predstaviť.
BH: Tu musím konštatovať, že sa nám podarilo prepojiť ministerstvo školstva so ŠIOV-om v tom zmysle, že projekty riešime vo veľkej spolupráci. Vytvárali sme ich spoločne, takže nie sme oddelení od toho, čo sa bude diať v budúcnosti a veľmi úzko komunikujeme aj so štátnym tajomníkom a dokonca s pánom ministrom. Takže toto si veľmi vážim, že nie sme ostrovček, ktorý si vytvorí projekt a tým sa to skončí, ale skôr o tom, že ten základ sme nejaký mali predtým na ŠIOV-e a teraz riešime ďalšie projekty. Takže len zopakujem, máme národný projekt Centrá excelentnosti odborného vzdelávania a prípravy. Potom máme Zavedenie manažérstva kvality pre OVP a vzdelávanie dospelých. To znamená, že to je ďalšia téma, ktorá je veľmi silná v rámci odborného vzdelávania a prípravy a vzdelávania dospelých. Dostalo sa nám cti urobiť projekt v rámci Plánu obnovy a odolnosti RepowerEU, takže to je ďalšia časť, na ktorej intenzívne pracujeme a ktorá má byť hotová v šiestom mesiaci roku 2026. Rieši sa tu nielen vybavenie škôl, ale aj vzdelávanie pedagogických zamestnancov a pripravujeme akreditovaný vzdelávací program pre dospelých. To znamená, že toto je ďalšia časť, ktorú chceme podporovať aj v budúcnosti a verím, že školy budú mať príležitosť riešiť aj vzdelávanie dospelých v jednotlivých sektoroch. A potom je štvrtý projekt, takzvaný švajčiarsky finančný mechanizmus, kde riešime, tak ako som spomínal, tri sektory, potom riešime vzdelávanie cudzincov, ktorí by sa mali etablovať na trh práce a hlavne jazykovo pripraviť po odbornej stránke a ďalšie témy, ktoré vyplynuli z predchádzajúcich rokov ako je odborná maturita, majstrovské skúšky a prechod Q odboru, to je tá nadstavba, ktorá by mohla plynule prejsť k bakalárskemu štúdiu, a zároveň transformácia priemysloviek na vyššie odborné alebo vyššie priemyselné školy.
KK: Nie je to až tak dávno, čo nám pribudlo do agendy celoživotné vzdelávanie na Slovensku. Podľa môjho názoru, oprav ma ak sa mýlim, je potrebné stále zdôrazňovať jeho dôležitosť v spoločnosti. Prečo je to tak a ako ŠIOV podporuje celoživotné vzdelávanie?
BH: Tak ako som už spomínal, my sme boli oslovení ministerstvom školstva, aby sme spolupracovali pri príprave Stratégie celoživotného vzdelávania na roky 2021 až 2030, čo sa nám podarilo schváliť vládou. Zároveň k tomu bol akčný plán, ktorý sa teraz vyhodnocuje. Takže sme súčasťou tej prípravy stratégie a akčného plánu a veľa vecí sa nám podarilo spraviť v rámci týchto národných projektov. K tomu manažmentu kvality, tam je pri odbornom vzdelávaní a príprave a vzdelávaní dospelých jedna z vecí, ktorú chceme riešiť a to je certifikácia vzdelávacích inštitúcií, aby sme zvýšili kvalitu vzdelávania
pre dospelých. Certifikácia a akreditácia. Takže jedna vec je spolupráca s Alianciou sektorových rád, ktorá bude zabezpečovať akreditáciu vzdelávacích programov, pričom my sa uchádzame o možnosť realizovať certifikáciu vzdelávacích inštitúcií. Okrem toho riešime viacero projektov, ktoré sa premietajú do našej agendy v oblasti vzdelávania dospelých, napríklad európsku platformu EPALE, iniciatívu Europass či činnosť Národného koordinátora vzdelávania dospelých (NKVD).
V rámci krajín V4 analyzujeme systém individuálnych vzdelávacích účtov, pretože ministerstvo školstva pripravuje nielen platformu, ale aj systém vzdelávania cez individuálne vzdelávacie účty, pri ktorého tvorbe budeme nápomocní. Nespomenul som možno všetky, ale beriem to ako výber toho, čo mi momentálne napadlo, ale tých tém je omnoho viac.
Moji kolegovia by ma možno ešte upozornili na to, že máme regionálne centrá. Podarilo sa nám uskutočniť jednu zásadnú vec, že máme v regiónoch ľudí, ktorí riešia priame platby pre zamestnávateľov, zároveň riešia spoluprácu medzi základnými školami a strednými školami a zamestnávateľmi pri duálnom vzdelávaní. Určite im teraz pribudne agenda súvisiaca so vzdelávaním dospelých a samozrejme budú nápomocní aj v rámci projektov.
A druhá vec, ktorá ma teší, že sa nám podarilo cez národný projekt riešiť TalentCentrum, ktoré je momentálne v Nitre a následne na to vzniklo v Trnave. Tu zabezpečujeme cez ŠIOV, aby sa žiaci správne zorientovali na trhu práce, respektíve aby si správne vybrali svoje budúce povolanie. Chceme im dať prehľad toho, čo sa deje v rámci odborného vzdelávania a prípravy a kde by sa mohli v budúcnosti uplatniť. Každý, kto má záujem, sa môže ísť pozrieť. Je to úspešný projekt z hľadiska toho, že deti a ich kariéroví poradcovia si to veľmi pochvaľujú a vracajú sa späť. A to je pre nás najlepšia vizitka toho, že to má zmysel. Čoskoro podpisujeme memorandum aj so Žilinským vyšším územným celkom, takže malo by vzniknúť TalentCentrum aj v Žiline a verím, že ani Bratislava neostane pozadu a tiež debatujeme s Prešovským samosprávnym krajom aj Košickým samosprávnym krajom a dúfam, že aj s Trenčianskym, aby sa deti, ale aj rodičia mohli správne rozhodovať pri príprave toho, čomu sa budú venovať v rámci štúdia a následne v rámci svojej práce.
KK: Keď bolo TalentCentrum ešte len v Nitre, bolo vyťažené na celé mesiace dopredu. Navštevovali ho celé školské exkurzie aj jednotliví žiaci so svojimi rodičmi, ktorí sa rozhodovali o budúcej strednej škole. Dnes sa sieť rozširuje, k Nitre pribudla Trnava a v pláne je aj Žilina či ďalšie mestá. Ak by sme mali niečo odkázať budúcim stredoškolákom, ktorí uvažujú nad svojou kariérnou cestou a zvažujú, či zvoliť strednú odbornú školu alebo inú alternatívu, čo by to bolo? Je dôležité meniť pohľad na odborné školstvo – nie je to žiadna prekážka v ďalšom rozvoji, práve naopak, pre mnohých mladých ľudí predstavuje štartovaciu dráhu k úspešnej kariére.
BH: Keď deti prichádzali do TalentCentra, mnohé z nich si mysleli, že zo strednej odbornej školy sa nedá pokračovať na vysokú školu. Samozrejme, nie je to pravda – neplatilo to ani v minulosti a už vôbec nie dnes, pokiaľ má odborná škola svoju kvalitu. Z môjho pohľadu majú žiaci plnohodnotný priestor na ďalší rozvoj a ak majú ambíciu, môžu sa bez problémov dostať na vysokú školu. Absolventi odborných škôl sú často veľmi dobrí odborníci a darí sa im aj vo vysokoškolskom štúdiu. Silný základ, ktorý získajú na strednej škole, najmä v predmetoch ako matematika, fyzika či ďalších všeobecnovzdelávacích oblastiach, im dáva pevný predpoklad pre pokračovanie vo vzdelávaní a neskôr aj pre úspešné uplatnenie v odbore, ktorý vyštudovali. Stredná odborná škola teda rozhodne nie je uzavretou skrinkou, ktorá neumožňuje ďalšie vzdelávanie. Ešte poviem k tzv. Q odborom. To je trojročná nadstavba, kde zamestnávatelia v niektorých prípadoch riešia nadodborné vzdelávanie, teda odborné vzdelávanie vo vyššej úrovni a tam už naozaj dochádza k tej kvalite priamo s tým zamestnávateľom a to má veľký význam pre budúcnosť v rámci odborného vzdelávania a prípravy.
KK: Ako vyzerá budúcnosť odborného vzdelávania na Slovensku v porovnaní so zvyškom Európy?
BH: Myslím, že sme nastúpili správny trend. To prepojenie so zamestnávateľmi je nevyhnutné, jednoznačne to bez toho nepôjde. Naštartovali sme určitý proces, ale treba v ňom pokračovať. V okolitých krajinách ako Nemecko, Rakúsko, kde to už beží dlhšie obdobie, sú tie podmienky už iné. A my sme sa síce inšpirovali Rakúskom, ale teraz napríklad nedávno sme boli oslovení rakúskymi kolegami, aby sme pomohli Srbom sa zorientovať v duálnom systéme vzdelávania, takže aj my sme už určitá inšpirácia. Samozrejme, najdôležitejšie je to prepojenie so zamestnávateľmi a to nie je jednoduché. Ale je to len začiatok cesty a v tej treba pokračovať, aby tá spolupráca fungovala stále lepšie a lepšie. Sme stále len na začiatku celého procesu, no dôležité je, aby sme si navzájom nekládli prekážky, ale naopak spolupracovali. Ak sa do tohto úsilia zapoja všetci aktéri – školy, pedagogickí zamestnanci, žiaci, zamestnávatelia, stavovské a profesijné organizácie aj štát, systém môže fungovať efektívne. Až potom budeme môcť povedať, že sme vytvorili kvalitné prostredie pre odborné vzdelávanie a prípravu.
KK: Aký je kľúčový úspech Štátneho inštitútu odborného vzdelávania za posledné obdobie?
BH: V podstate pre mňa je dôležitá spolupráca so všetkými aktérmi odborného vzdelávania a prípravy. Ten rešpekt, či už partnerov, či ministerstva školstva alebo priamo riadených organizácií a hlavne vo vnútri Štátneho inštitútu odborného vzdelávania, aby sme vytvorili tím, ktorý chce posunúť odborné vzdelávanie, ale aj vzdelávanie dospelých na vyššiu úroveň. A toto je dôležité, aby sme si to všetci uvedomili a na tomto pracujem od začiatku, ako som prišiel, aby sme sa navzájom rešpektovali a hlavne aby sme navzájom spolupracovali. Rozumiem, že úspechom môžu byť aj štyri nové projekty, ktoré sa podarilo získať, ale nesmieme zaspať na vavrínoch na druhú stranu. Pre mňa je úspech aj to, že sa vytvára tím, ktorý to chce posunúť dopredu a ja im pomáham v tom, že som tam, že budem nápomocný v týchto veciach a budem spolupracovať so všetkými aktérmi, ktorí chcú spolupracovať, takže pre mňa je to taký komplex tých vecí, ktoré sa na ŠIOV-e podarili a to si myslím, že je dôležité, že chceme byť rešpektovanou inštitúciou.
KK: Posledná otázka… Čo teba inšpiruje a motivuje v práci na čele Štátneho inštitútu odborného vzdelávania?
BH: Ťažká otázka z môjho pohľadu. Ľahká otázka, ťažká odpoveď. Prišiel som zo sféry, kde som riešil naozaj biznisové veci a za tých 20 rokov v automobilovom priemysle som sa veľa naučil a teraz nastal čas, keď človek chce tie skúsenosti a znalosti nejakým spôsobom využiť v prospech niečoho zmysluplného a pre mňa vzdelávanie bola jedna z vecí, ktorú som chcel robiť, pretože ja sám som zavádzal duálne vzdelávanie vo veľkej firme a v každom prípade sú to veci, ktoré ma posunuli dopredu. Toto je pre mňa taká motivácia, odovzdať tie poznatky ďalšej generácii, ktorá bude na tom ďalej pracovať a tie moje skúsenosti a znalosti využiť v prospech všetkých. Takže toto je moja vnútorná motivácia.
KK: Ďakujem veľmi pekne za rozhovor a za to, že si si našiel čas. Poslucháčom, ďakujeme za pozornosť. Toto bolo prvé vydanie podcastu Štátneho inštitútu odborného vzdelávania, budeme pokračovať ďalšími zaujímavými témami a hosťami.